Komentár k zápisu z minulého roka:
Citát „Palo sa hneď prvý deň doje*al“ si pamätám inak: „Som doje*aný ako cigánska hračka.“ – Erik
Zbojníčka 2009
14.3. Sobota – zapísala Deniska
15.3. Nedeľa a 16.3. Pondelok – zapísal Erik, doplnila Kulačka
Sobota 14.3.2009
Stretli sme sa vo vlaku všetci, tak ako sme boli dohodnutí. Erik, Dežko, Mizo, Bulhar, Stano Majerčík, Pepe, Palino a Kulačka s Miškom jej synom. Dokonca aj Kulačka stihla aj keď to bolo na knap. Kulačka predstavila nového člena výpravy svojho syna Michala. Vytiahli sa nejaké koláče a Mizo, pretože mal narodeniny vytiahol fľašu Metaxy, ktorá bola dobrým spoločníkom pri našich čulých debatách. Debatovalo sa o hoci čom, rozoberali sa posledné e-maily o lavínových stupňoch 3 až 4, ktoré mali byť výstražné vzhľadom na počasie, ale pretože sme boli všetci v plnej zbroji a chtíču nechali sme sa unášať IC vlakom do diaľav a vytúžených našich hôr na základňu vo výške 1960 metrov. Jednou z debát bola úvaha o tunelovom a periférnom videní. Mizo vraj čítal, že ženy majú periférne videnie dokonalejšie ako muži a muži vraj majú vyvinutejšie tunelové videnie. Vraj je to z dôb ľadových, keď žena musela mať prehľad o všetkom čo mala v jaskyni. Dávať pozor na oheň, deti a všetko čo potrebovala k prežitiu, potom dodal, aby lepšie videla napravo, kde má cukor, múku a naľavo kde má soľ, k tomu Dežko dodal aj prací prášok a vraj z toho sa vytvorilo dokonalejšie periférne videnie žien ako u mužov. Muži majú tunelové videnie hlavne preto, lebo museli stále pozerať na jamu, ktorú vykopali pre mamuta a vytrvalo sústredene čakať až sa objaví mamut a do nej spadne. Myslím, že z nás mali veľkú radosť aj spolusediaci vo vagóne, ktorí keď chceli dospať zvyšok noci, tak sa im to určite pri nás nepodarilo.
Cestou sme pozorovali zasnežené kopce a slnkom zaliate okolie. Pri prechádzaní popri Malej Fatre Dežko spozoroval odtrh väčšej lavíny. V Poprade sme vystúpili 9.30 hod načas ako bol predpokladaný príchod. Erik si išiel kúpiť do lekárne lieky v prípade hlavy bolenia a potom sme nastúpili do TEŽ do Starého Smokovca. Pod Hrebienkom sme sa poprezúvali a vyšli pozemnou lanovkou na Hrebienok, kde sme pri polievočke čakali na Šeďa. Cesta na Zbojníčku bola príjemná, slnko svietilo, skoro bezvetrie, len ako obyčajne nad bránou stúpajúcou výškou bolo chladnejšie aj veternejšie. Postupne podľa fyzickej zdatnosti sme prichádzali na chatu Zbojnička. Rozdelili sme si postieľôčky a bydielka, vybalili si veci a po aklimatizovaní a motkaní sa pobrali na večeru. Niektorí tam boli len čo zhodili batohy. Gazda nám nachystal na večeru jeho preslávený vyprážaný syr. Všetci sme boli dosýta najedení. Samozrejme bez vláčikov sa večera nezaobišla. Neskôr večer, keď sme už spali o 23.00 hod. dorazil Alino s Ducom.
Nedeľa 15.3.2009
Nádherné ráno inšpirovalo k obľúbeným túram – prečo nie, veď štvorku nevyhlásili. Okrem toho, krátko pred nami vyrazila skupina Čechov. A tak sme dúfali, že „Když budou mluvit, tak to padne na nich“. Ale Češi zlyžovali Generálom a my sme s obavami pokračovali smerom do Priečneho sedla. Po ceste sme odbočili na Streleckú vežu a odtiaľ sme videli skupinu šiestich nadupancov, ktorí Priečne sedlo vybehli a lavínu nespustili a tak sme tam išli aj my. Vrcholové družstvo Dežo, Pepe, Mizo, Miško a Erik dokonca dobylo vrchol Širokej veže. Palino hliadkoval na vrcholovom hrebeni a Šeďo s Bulharom sa slnili v sedle. Počas tohto dňa Karol, Stanko, Alino a Duco vystúpili na Svišťák a Elenka so Stanom Majerčíkom urobili rekondičnú túru na K5 a dosiahli vrchol Gibonu na Pasienkoch. Po návrate a osviežení Dežko zorganizoval preteky vo vyhľadávaní obetí v lavíništi. Hľadali sa dva pípače zakopané viac než meter hlboko. V prvom družstve Alino s Ducom pozerali ako Elenka zachraňuje kamaráta s lopatou v ruke. Fotoreportér Bulhar zaznamenal ako Alino chaoticky pobehoval po lavíništi a vnášal nervozitu. Výsledok hľadania – druhého kamaráta nenašli. Podrobné výsledky viď príloha a odporúčanie správneho výberu spoločníkov pre túru.
Pred obedom dorazil Cengáč a pred večerou Plánička. Večernú oslavu okorenili skvelými gitarovými výkonmi Duco, Erik a Stanovci.
Pondelok 16.3.2009
Ráno už o pol siedmej bola väčšina izby prebudená, ale zbytočne. Počasie bolo stabilizované a cesta na latrínu si vyžaduje teplo sa obliecť, proti vetru lyžiarske okuliare a niekoľko minutové čistenie od snehu. Ideálne podmienky pre činnosť, ktorú poniektorí dlho nestíhali. Erik cvičil na gitare Yesterday, Cengáč prečítal všetky Iamesáky a všetci sme sa dosýta vyspali. Okolo obeda nás začal prenasledovať hlad a podaktorí pripravili švédske stoly„ a la lavínová lopata“ na ktorých boli naservírované mäská, klobásy, syry všetkých druhov, dokonca aj ľadový šalát so zázvorom obohatil sondový špíz. Potom izba opäť utíchla. Až o pol štvrtej nastal čulý ruch a nakoniec jedenásť odvážnych mužov vyrazilo kopať záhrab. Priekopník Stenly na bežkách to vzdal už pri rázcestníku, Karol s Cengáčom sa vrátili tiež a Miškovi pri zdvíhaní snehovej kocky seklo v krížoch, a preto sa musel pobrať aj on do chaty. Záhrab bol vykopaný a dve osoby by určite v záhrabe prežili.
Večera bola vynikajúca šošovica s vajíčkom a dve palacinky. Potom začali jazdiť vláčiky, ešte stále sa nájdu takí, čo by potrebovali železničiarsky kurz. Všetci kričali „Hej rup!“ ale Cengáč len „Hej!“a rup – vagónik zašiel hlboko do tunela. Pri nekonečných debatách Karol oblboval o 800 stranách výpočtov na PC 286, ktoré zapratali 20 MB disku v roku 1987.
Utorok 17.3.2009
Ráno bolo neuveriteľne nádherné počasie. Dežko s Cengáčom vyrazili liezť, poniektorí na Svišťák a Kulačka s Miškom a Šeďom sa chystali dole. Po včerajšom Miškovom seknutí v krížoch bolo jasné, že to dole nezlyžuje a je nutné zavolať vrtuľník. Po hladkom pristáti vrtuľníka Mizo, Stenly a Palino pomohli naložiť Miša a po fotografickom zdokumentovaní vyrazili za ostatnými na Svišťák. Kulačka a Šeďo zišli dole a po vyzdvihnutí s popradskej nemocnice svojej ratolesti Kulačka pokračovala vlakom do Bratislavy. Šeďo odišiel za povinnosťami do Važca.
Tento deň vstúpi do análov hneď niekoľkými výnimočnými udalosťami:
- Celá izba vstala už o pol šiestej, aby si vyfotila východ Slnka. Bolo nádherne, -12 oC, ale jasno!
- Po raňajkách priletela helikoptéra pre Miška, ktorého včera seklo v krížoch pri stavbe iglu.
- Stanley sa stal pravdepodobne prvým lyžiarom, ktorý vystúpil na Svišťák na bežkách!
- Dežko s Vladom preliezli cestu v severnej stene Slavkovskej Stráže bez toho, aby tam bivakovali s vlhkými zápalkami.
- Túžobne očakávaný Šeďo s balíkom zákuskov to musel vzdať na vrchu druhého hangu kvôli príšernej fujavici („fučí ako z deravej rite“)
Inak lyžovačka zo Svišťáku a neskôr aj vo Výpusti bola úžasná, návrat na chatu v pretekárskom tempe nás zahrial natoľko, že sme sa niekoľkí celí umyli v prašane pred chatou. Večer fujavica lomcovala celou chatou a tak sme pospomínali všetky najstrašnejšie víchrice, aké kto zažil. V izbe bolo ťažké zaspať – nikto nechrápal, ale víchor robil ešte väčší randál. – zapísal Erik 17.3. o 22:00
…aktualizácia z rána 18.3.: Plánička chrápal tak, že prehlušil aj víchricu a zobudil komplet celú izbu. Cmukanie nepomáhalo – Cengáč: „Necmukajte a jeb..te mu niečo do hlavy!“ Pritom on bol najbližšie a nič nespravil.
„V tomto počasí je pitie piva nerozumné…“ – Bulhar, po návrate z extrémnej polárnej túry na latrínu a späť.
Streda 18.3.
Víchrica s hustým snežením pokračovala aj ráno a keďže bola nemenná predpoveď aj na ďalšie dni, väčšina posádky sa rozhodla opustiť loď. Kapitán Komora hrdinsky zostal s neplavcom Stanleym (na bežkách by sa pri zostupe určite zabil). Prvý odišiel hneď ráno Cengáč – mal dole kurz vodcov. Druhý odišiel Erik – tiež sám, hoci mu všetci hovorili, že je to nebezpečné a má počkať na ostatných. Keď chatárka zistila, že Cengáč po 2,5 hodinách ešte nedorazil na Hrebienok, Dežko podľahol panike, strašne nadával a zvyšných 5 lyžiarov sa vydalo po stopách Erika. Tie už ale boli zaviate. Našli ich až v lese – tie stopy, nie Cengáča a Erika. Cengáč dorazil po 3 hodinách popri potoku, Erik trafil chodník v lese, ale tiež mu to trvalo 2,5 hodiny. Ísť od tyče k tyči bola pekná predstava, ale že bude musieť pri každej druhej tyči čakať, kým sa na chvíľu niekde pretrhne snehový mrak, aby zbadal ďalšiu tyč, to Erika hore nenapadlo. V hlavnom peletóne sa o vzrušenie postaral Bulhar, ktorý po páde pod Bránou dlho nemohol nájsť v snehu lyžu. Vo vetre s rýchlosťou 120km/h skutočne skvelá zábava.
Hlavne, že sme všetci prežili!
Alenka so Stankom si urobili exkurziu po železniciach SR: „V Smokovci na HS nám povedali, nech na výstup hore zabudneme a že stav sa bude len zhoršovat. Takže prespanie na Zamkovského nemalo zmysel. Tak sme sa otočili, sadli na vlak a dojuchali domov. Že teda takto dopadneme ako sedláci u Chlumce, to sme si nemysleli. Ešte mi robí starosti Karol a druhý Stando.“
Deniska, Kulačka a Erik