Heukuppe trip

Ako sme tak pozerali na predpoveď počasia na víkend, tak to nevyzeralo bohvieako.  Úprimne povedané – vyzeralo to fakt že zle. V Bratislave fekál a inde tiež nič moc. Ale deň na horách za akéhokoľvek počasia nie je zlý, tak sme zostali verní tejto životnej múdrosti a kujeme pikle.

Nahováram Miša, ktorému už prepínalo z práce, tak som ani nemusel do neho dlho hustiť. Keďže sme ohrdli chatou v Lehote s Dendžou a Katkou, tie sa nakoniec pripojili k nám. Nemali sme celkom odvahu čeliť hrozbe z opätovného fiaska z Veitschu z pred mesiaca, tak sme si povedali, že dáme Heukuppe. Tam sme už dávno neboli.

Ráno nás prekvapila parádna chumelica a zábavné to bolo už na Kramároch. Ďalej sa to len zhoršovalo. Óemfauka v Petržke praskala vo švíkoch, lyžovaniachtivá Slovač pumpovala rozbredlé preso do žíl pri pohľade von z okna a tak sme dokúpili len to najnutnejšie a pádili ďalej. Robili sme si nádeje, že Rakúšania vedia, že v zime sneží a teda, že od hraníc už nebude 10 centi snehu na ceste.  Bolo. Zúfalý Mišo to sem-tam vytiahol na kozmických 80 kmph aby v zápätí brzdil v ľahkom polozáveji v ľavom pruhu. Aj mu hovorím, pri pohľade na približujúce sa koncové svetlá auta pred nami, že „brzdi!“ a on, že už dávno brzdí…

Po ceste Katka priznáva, že ešte nikdy nebola na otočku v Rakúsku, že jej to prišlo vždy ďaleko… ale Dendža jej povedala, že za hodku a pol sme tam, tak išla. Po dvoch hodinách odbočujeme z diaľnice s náladou na bode mrazu, Mišo je už vcelku hotový, prežúrovaná noc mu na pohode nepridáva. Kúsok za Gloggnitzom zrazu vidíme dačo modré za sklom a zisťujeme, že obloha sa trhá a slnko zalieva krajinu. Payerbach sa už javí ako slnkom zaliata rozprávková dedinka pod snehovou perinou. Eufória nemá hraníc.

Do Preiner Gscheidu prichádzame v značne povznesenej nálade, Mišo parkuje v záveji a nasadzuje Giaccomovské okuláre. Ešte rýchlo tipujeme, že kto si zabudol pásy… tento raz nikto. Ľudí nie je veľmi veľa, ale stopa šľapnutá je. Mierne stúpame rozprávkovým lesom, sem-tam padne zo stromu oblak snehu, romantika ako z Mrázika. Okolo kopcov sa prevaľujú chuchvalce hmly, ale inak ukážkové počko. Pod žľabom ľudia odbočujú vľavo do lesa, my pokračujeme ďalej do žľabu. Mišo už po niekoľký raz zisťuje, že by nebolo od veci dať si na paličky tie košíky… snehu je veľa, parádny prach a tak lopatkami šľapem stopu. Sklon sa zvyšuje a v hlbokom snehu sa ide čoraz ťažšie, teda minimálne mne. Denisa spomína, ako bol ten žľab vždy vypadaný… s čím ja musím súhlasiť. Okrem jednej stopy zhora tu nie je žiadna, ani vpravo v úbočí.

Po chvíli sa rozhodneme stočiť to vľavo, traverzom cez les. Romatika pokračuje. Podmienky na fotenie by boli ideálne, ale kto by sa zdržoval fotením… napájame sa na stopu zdola a po chvíli prichádzame k páru, ktorý hovorí, že „no way“. Dendža diskutuje s lokálom, ktorý jej tvrdí, že hore sa nedá ísť a že všetci sa otáčajú dole. Je asi na mieste zmieriť sa s týmto scenárom… Všetci sú už na ceste dole, baby tiež, my si ešte dávame výšľap hore  pod skaly. Nech si ten pojazd fakt vychutnáme. Slnko kde-tu presvitá, sme akurát v strednej vrstve hmly. Je vidno, že možno 50 metrov nad nami je čistý plech. Pod skalami sa trošku začnú lámať dosky, tak to berieme ako znamenie. Stretávame maďarský pár, chalan je veľmi namotivovaný a tvrdí mi, že má GPS a horlivo ukazuje, kadiaľ chce ísť hore podľa navigácie. Možno tadiaľ cesta vedie, ale v ten deň určite nie.

Tak ich nechávame ísť za svojimi snami, my dávame dole pásy, balíme, štíme a padáme dole. Sneh je bohovský, rozhodne najlepší prach sezóny, je ho tak minimálne meter. Točíme okolo stromčekov a vrieskama na celý kopec. Baby čakajú na Waxriegelhutte, tak ideme za nimi. Po obligátnom pivku a Kaiserschmarn cvakáme lyžky a padáme dole. Cesta autom späť už bola v pohode, cesty odhrnuté, osolené a tak… baby zalamujú a ja verím, že Mišo to dá 😉

Bola to to najlepšie, čo sme v tú sobotu mohli urobiť. Ďakujeme.