Opäť sme sa raz vydali v januári na Hochkar. Neodpustili sme si klasické (a hlavne dlhé) dohadovanie sa o termíne, kedy tí, čo majú zen v krvi, len s pobavením sledovali, ako to nakoniec skončí. A to ešte nakoniec karty zamiešala vírusová loby v Bratislave a preto odpadlíci pribúdali ešte aj tesne pred odchodom. Ich škoda.
Napriek všetkým týmto nástrahám v piatok ráno nastupujú do Milanovho Mována ôsmi statoční a odhodlaní na všetko. Mirík sa hrdinsky zhosťuje úlohy šoféra, napriek tomu, že podmienky boli podľa očakávania kruté. Po sugestívnej otázke, či naozaj teda nebude potrebovať vystriedať, začíname s Bulharovou pálinkou a atmosféra v aute začína hustnúť. Veľmi rýchlo však prichádzame na to, že auto je zamerané skôr na letnú prevádzku a tak dole a vzadu sa začínajú poniektorí domáhať častejšieho dolievania nemrznúcej zmesi. Cestu si krátime meteorologickými prognózami na víkend a hlúpymi rečami.
Už pred St. Poltenom sa Bulhar dožaduje cik-pauzy, čo mu síce ako hlavnému prostatikovi zájazdu nemôžeme odmietnuť, ale aj tak musí počkať, kým sa vyčúrame všetci, lebo je spomalený a tak musel ako posledný strážiť nezamknuté auto. Po odbočke z diaľnice začína krajina výrazne zimnieť a malebný rakúsky vidiek nám pomáha zabudnúť na termíny, e-maily a všetky tie podobné zbytočnosti… Posledné kilometre ubiehajú čoraz pomalšie, ale keď míňame miesto, kde Pepe minulý rok vyčúral Katke dieru do Austrálie, tak vieme, že už nie sme ďaleko.
Na mýtnici Dendžu donucujeme komunikovať mercedesovčinou a zvláda to na jednotku. Tu niekde začína diskusia o ski pásoch, tuším niekto chcel skipassy, ale skoro dostal za blbé reči lyžou po hlave až by mu ostal ski pás 😉 Cesta je inak úplne v pohode, žiadne reťaze (po anglicky „catch“ podľa Mišky) nebolo treba. Movano sa síce miestami trošku zadúša, ale Mirík mu v posledných zákrutách posilnený domácou esenciou účinne šliape po krku s plynom na podlahe. Elegantnú 150-stupňovú zákrutu do kopca pod chatou dávame tradične so stisnutými polkami a pár sekúnd na to už parkujeme a iniciatívne zachraňujeme Miríka, ktorý trpí vážnymi abstinenčnými príznakmi.
Počasie má k prognózam pomerne ďaleko – kam až oko dovidí (teda asi na tých 100 metrov), je bielo biela hmla. Nehľadáme vinníka, dáme si ešte za jeden či dva a šup-šup začína ľúty boj o postele. Máme opäť priechodziu izbu, tak sa môžeme tešiť na priechodníkov. Prvá a mimoriadne náročná úloha bolo natiahnuť šnúru na veci, čo pri kombinácii Mirík, Pepe a hlavne Bulhar s Dendžou v pozadí vytvorilo priam dynamitujúcu zmes. Pomaly tiež prichádzame na to, že máme zastúpené všetky ovocné druhy a víkend zrejme bude v znamení delenej stravy s prevažujúcimi ovocnými zložkami.
Diskusia o tom, že aké lístky si kúpiť, je prerušená tým, že poniektorí čelia kolotočovaniu aj bez kolotočov. Bulharovci s Miškou si akčne kupujú odvážne dvaapoldňové skipasy, my ostatní – triezvejšie uvažujúci – sme úplne v klídku a vravíme si, že ideme na pásy. Je síce jedno, že nič nevidíme, ale je lepšie nič nevidieť zadarmo ako za 20 eur.
Mirík s Bulharom, Katkou a Mišou vyrážajú drať turnikety a Pepe s Mirkou a druhou Katkou lepí tulene na lyže a všetci vyrážajú smerom do hmly na Leckerplan. Denisa si užíva deň v posteli s knihou a lieči si platničku. Mlieko sa prevaľuje hore dole, sem-tam niečo vidno, sem tam nič. Z Leckerplanu Katka mieri rovno na chatu, Pepe s Mirkou smeruje do Drachslerlochu pomotať sa trošku – deň je predsa mladý. Po počiatočnom motaní sa v hmle mimo zjazdovky sa ocitajú na mančestri, tak mieria dole po zjazdovke a dávajú pár výšľapov hore dole. Neskôr má Mirka toho dosť, tak mieri na chatu a Pepe nevie, čo so sebou, tak sa naháňa v Drachsleri s ratrakmi, ktoré už vyrazili upravovať trate.
Ako sa všetci stretáme na chate a k večeri je ešte ďaleko, tak robíme inventúru, čo vlastne máme so sebou. Ovocia je dosť a Mirík s Dendžou zabezpečili domáce klobásky a slaninku. Viac si naozaj nemôžeme priať. Večer sa orientujeme do postele pomerne skoro. Nikto nevie prečo.
Pepe ráno nevie, čo so sebou, a napriek tomu, že Mirka, ktorá ho mala o šiestej zobudiť, veselo odfukuje v bezdetnom opojení, vyráža za ľahkej tmy fotiť alebo niečo podobné. Tento projekt sa už večer nestretol s nejakým výraznejším pochopením… nehovoriac o tom, že by sa niekto chcel napríklad pridať k Pepemu.
„Deň si ranné prebúdzanie užíva, koniec koncov je sobota, nie je kam sa ponáhľať. Tma je skoro úplná, keď lepím pásy, foťáky zbalené a statív zabudnutý doma. Idem oblečený naľahko v nádeji, že to bude stačiť. Všade je pokoj, len vzdialené svetlá strediska, od ktorých sa vzďaľujem.
Šlapem smerom na Leckerplan, kde mám v pláne vychutnať si výhľad z hrebeňa nad vrcholovou stanicou lanovky. Uvedomujem si, že vlastne je to veľmi blízko, aj so zastávkami na fotenie to trvá menej ako pol hodinu. A to sa nebolo veľmi kam ponáhľať.
Keď som v polovici, začínajú jazdiť ratraky rozvážajúce vlekárov. Hore sa dostávam za šera, zdá sa, že východ slnka je ešte ďaleko. Krajina je však už zaplavená modravým svetlom a vidno celé stredisko aj dolinu, ktorou sme prišli. Výšup na hrebeň je naozaj krátky, míňam podstriežok na planinke, nikde nie sú žiadne stopy… iba tá moja, ktorú si robím.
Dolina za hrebeňom je zaliata bielou šľahačkou a nad tým je pomarančová glazúra lemujúca siluetu vzdialeného horizontu. Som načisto unesený. Takmer aj fyzicky, keď si prestávam uvedomovať, že cez hľadáčik nie celkom vidím, kde ten obrovský prevej, na ktorom stojím, končí. Dlho stojím len tak, zdá sa mi, že cvakania spúšte narušuje mágiu toho okamihu. Obliekam páperku a strašne sa teším na jazdu dolu, mančester bol fajný, keď som šľapal hore. Vetru oproti a so slzami mrznúcimi na lícach sa rútim dole. Na chatu prichádzam už skoro za bieleho dňa, cez okno akurát zachytávam začudované pohľady personálu chaty, ktorí práve raňajkujú. „
Pepe stíha ešte zobudiť partičku pred raňajkami, hlad ho kvári asi najviac, a valí do jedálne. Raňajky redukujeme na minimum, vonku totiž zúri krásne počko a zdá sa, že predpoveď aj naše zbožné priania vyšli. Všetci volíme pre tento deň kolotočovanie. Až na Dendžu, ktorá je za intelektuálku, tak vypeká mozoček a stránky kníh na slniečku pred chatou. Inak aj rehabilitovala po operácii. Pepe točí s Miríkom o dušu, najmä Leckerplanovú dvojkotvu, podmienky sú fantastické – parádne vypreparované zjazdovky, relatívne málo ľudí a tak ani nie je veľmi čas fotiť a strácať čas nejakými malichernosťami. Niečo po obede toto podarené duo končí na chate hore na Hochkare na obligátne pivko a jägra, na jedlo neni čas ani peniaze. O chvíľu neskôr, keď sú už v druhom kole, prichádza aj Dendža šľapajúc z dola a ostatní kolotočári, tak je veselosť preveliká. Ostávajú ešte 3 hodinky na jazdenie, hoci úprimne povedané, všetci už máme vcelku dosť. Končíme so záverečnou, šťastní, že konečne môžeme vyzuť tie sprosté artefakty z nôh.
Večer hráme ubongo, pijeme fajné ovocíčko a každý sa snaží vysporiadať s následkami prelyžovaného dňa. Mirík po večeri padol za obeď nedostatku spánku a stáva sa nezobuditeľným a to napriek tomu, že okolo neho prebieha urputné ubongové šialenstvo v podaní troch dám. Večera nás dosť odpisuje a tak ako sa zdá, jediný spôsob ako nezaspať je ísť niečo robiť. Tak len pokukujeme cez okno, kedy už tie priblblé svetielka prestanú behať po svahoch, aby sme si konečne mohli ísť niekam zašľapať. Do batohov balíme kopec zbytočností, bez ktorým by sme mali batohy prázdne. Noc je kompletne jasná, veď nedávno bol spln, je bezvetrie a obloha je posiata miliónmi hviezd. Čelovky sme kľudne mohli nechať na chate, fakt ich nie je treba. Nadýchaný a čerstvo vypreparovaný mančester miestami zľahká praská pod lyžami. Niet sa kam ponáhľať a tak príjemným tempíčkom stúpame traversom popod Häsling smerom na Hochkar. Hore trošku fúka, tak sa tam zbytočne neproducírujeme. Dole to je jazda snov, sneh drží hocaký uhol lyže, tak káárvujeme o dušu. Pár minút… a je po všetkom, sme pred chatou. Večer má podobný scenár ako deň predtým.
Ráno insomniak Pepe opäť volí skorý variant a valí hore na Häsling dáke fotky porobiť. Je citeľne zimšie, aj vietor pofukuje a hoci spočiatku oblakov nie je veľa, s postupom času postupne pribúdajú. Údolie a na východ orientované steny sú zalievané zriedeným pomarančovým džúsom. Hore už regulérne fučí, vlekárka len s námahou zatĺka stĺpiky do zmrznutého snehu a rýchlo mizne v búdke. Pár fotiek a Pepe narýchlo balí pásy a fičí dole. Obloha sa zaťahuje a vietor dvíha. Odvážlivci s dvoapoldňovým skipasom sa tešia na mrazivé kolotočovanie, my ostatní veeeľmiii v kľude raňajkujeme s tým, že sa pôjdeme niekam ponaháňať po okolitých kopcoch. Mirík, Mirka, Katka a Pepe teda vyrážajú traversom za chatou smerom na bočný hrebeň smerom na kopec za Leckerplanom. Trošku fučí, trošku je zamračené, ale inak pohodka. Pokračujeme potom pozdĺž hrebeňa až na Leckerplan, odtiaľ fičíme dole pod Häsling a traversom na Hochkar. A odtiaľ už dávame zjazd dole, pásy už aj tak veľmi nelepia. Miríkov sen o tom, že obídeme celé stredisko, sa podarilo splniť.
Stretávame sa na chate, konečne sa nám po troch dňoch darí dojesť všetko jedlo, čo sme mali so sebou a o tretej sa lúčime s našim Schutzhausom. Cesta domov je síce dlhá, ale kapitán Mirík zvláda všetko s bravúrou a dokonca zvláda aj to, že vačšina posádky z času na čas upadá do ríše Orfeovej.
Opäť to bol skvelý víkend. Vďaka patrí všetkým účastníkom zájazdu a Milanovi za zapožičanie letného Movánka. Vidíme si budúci rok!
Praktické info – aby sme vedeli na budúci rok:
- Ubytovanie: osoba s polpenziou a všetkými poplatkami stála 26e (zľava na ubytko na AV bola asi 5e, miestna taxa 1e). Alpenverein tetuška nekontrolovala, stačilo zamávať kartičkou a stačil aj minuloročný platný do konca januára.
- Nabudúce určite nezabudnú: varnú kanvicu, šnúru na prádlo aj so štipcami, rozdvojku do zástrčky, štamprlíky.
- Dole na mýtnici stačí povedať, že máme ubytovanie hore a potom netreba platiť poplatok (tuším 4e na osobu).
- Sprcha je v cene a teplej vody bolo dosť aj neskôr večer.
- Ak pôjdeme Milanovým Movanom, tak do auta si treba teplé topánky a tiež spodky nie sú na škodu. Na vrch stačia bikinky.
http://www.touristenklub.at/huetten/22.htmHochkar-Schutzhaus, 1491 m
- Gebirgsgruppe: Göstlinger Alpen (AV 21).
- Standort: Hochkarboden.
- Planquadrat: BMN 6813-4486-1a
- Hüttenbetreuer: OTK-Sektion Scheibbs.
- Hüttenadresse: 3345 Göstling a. d. Ybbs, Lassing 37.
- Hüttentelephon: 07484 7203
- Bewirtschaftung: Während der Skisaison täglich, von Juli bis September täglich außer Donnerstag
- und Freitag; Mai, Juni, Oktober, November auf telephonische Anfrage.
- Schlafstellen: 6 Betten, 30 Matratzenlager.
- Winterraum: Nicht vorhanden.
- Bahnstation: Göstling a. d. Ybbs (Fpl.-Nr. 132).
- Busstation: Hochkar (Fpl.-Nr. 1084, 1614, 1672).
- Kfz-Zufahrt: Ganzjährig befahrbare Mautstraße bis zum Hochkar-Parkplatz bzw. bis zum Haus.
- Aufstiegshilfe: Keine.
- Zustieg: Von Lassing 2½ Stdn., von Fachwerk 3½ Stunden, von Göstling 4 Stunden.
- Gipfel: Hochkar (1808 m) 1¼ Stunden; bei Benützung des Sessellifts bis zur Kammhöhe noch ca. 20 Minuten bis zum Gipfel.
- Übergänge: Ybbstaler Hütte am Dürrenstein 8 Stunden, Schwarzalm-Hütte 2 ½ Stunden.
- Landkarten: FB(100): 3,4,6, FB(50): 041,051, ÖK(50,25V): 4209 (alt 101), ÖK(50): GK 5, K(35): 212.
- Homepage: www.sportpension-hochkar.at
- E-Mail: schutzhaus@sportpension-hochkar.at