Ciša v parádnom predstihu bookla chatu, skupina sa dáva rýchlo dokopy a na poslednú chvíľu sa spamätáva aj Palo a vysomruje si u tety chatárky prístelok. Takže utešená zostava vyzerá nasledovne: Palo, Ciša, Bulhar, 3 Miši (Grand, Hrapko, Bujna), Marek, Jirko a Pepe.
Náš team A (Hrapko, Ciša, Pepe, Mišo G.) štartuje z Kramárov a priľahlých oblastí presne podľa plánu, team B sa motá, ale pre istotu nás nechávajú čakať na Zelenči a tvária sa, že sme sa dohodli nejako inak… či čo. Doteraz to ostalo nevysvetlené. Áčko sa poctivo pripravuje už počas cesty, takže s blížiacim sa Kožiarom ostáva jedna litrovka fernetu prázdna a tiež nejaké plechovky piva vyhadzujeme. Ešte že cesta ubieha rýchlo, Hrapko je Filipaldiho pohrobok. Voláme aj na chatu, že prídeme „trošku neskôr“, čo teta po prvotnom znechutení uzatvára klasicky „necháme vám lístok na dverách, že ktoré sú vaše izby“. Asi tuší, kedy naozaj prídeme… Nie je teda dôvod sa hnať (nie, že by sme boli predtým v nejakom strese…). Jirkova sekcia ešte vybavuje niečo v Bystrici, tak na Kožiar prichádzame prví a čakanie si krátime rezaným s ostrým. Chlapci z nás majú radosť, veľmi rýchlo prekonávajú predsudky voči Južanom. Keď dôjdu opozdilci, dáme ešte rundu, pofotíme sa s Cyprom (prakticky všetky fotky sú nepublikovateľné) a s ľahkou nechuťou si predstavujeme cestu hore na chatu. Ciša v aute zisťuje, že stratila tašku s peniazmi a dokladmi, tak chytá hysterický záchvat. Pepe s Hrapkom ešte prehľadávajú salaš, ale bez výsledku. Panika vrcholí a potom ako Ciša sebou šľahne o zem na tom pekelnom ľade a vstáva s boulou na líci ako hrom, zjavuje sa Jirko, že oni tú tašku akože zobrali… Vtipné to nebolo ešte ani na druhý deň ráno. Tmou dupkáme hore, cesta nemá konca… ako to už býva. Každopádne na chate to ešte žije, dáke pivo nám ešte načapujú… obsadzujeme ubikáciu a zničení padáme do postelí.
Ráno väčšina z nás zisťuje, že obúvanie sa vo veselom stave prináša aj zvýšenú spotrebu compeedov na druhý deň. Takže všetci máme z narýchlo obutých ponožiek väčšie a menšie otlaky. Oblačnosť je premenlivá, ale je to veľmi v pohodke, drží sa to na Smreku a Plačlivom, sem tam i slnku presvitne. Hlavne, že fučí. Po počiatočnej nerozhodnosti sa na Terase rozhodujeme pre Lúčne sedlo a Hrubú kopu. Z nejakého prazvláštneho dôvodu má každý potrebu šľapať svoju vlastnú stopu. Ako zo skialpinistickej príručky. Takže pod sedlom rýpeme celý svah. Navyše nie všetci majú na lyžiach mačky, takže poniektorým sa celkom vtipné šmýka. Mišo B. s Pepem to točia viac smerom na Hrubú kopu v nádeji, že prašan tam bude lepší, ostatní dávajú diretissimu do sedla. Mágia tých momentov je dokonalá. Oblaky sedia na hrebeni a niektorých vrcholoch, nad dolinou sú len chuchvalce unášané vetrom. Je tvrdý základ a na ňom desiatka prachu. Miestami vyfúkané platne. V každom prípade si to užívame mocne. Traverzujeme popod Kopy pod Smutné sedlo a šlapeme hore. Je to nuda, milión turistov, tak Granďo s Pepem to kašlú pod sedlom a fičia za ostanými, ktorí sa už pustili zhora, dole. Je dokonca čas na fotenie, čo teda nebýva často. Navyše Bulhar má zrkadlovku, tak je aj na čo fotiť. Fičíme pod Smutné sedlo, tam je už výpek maximálny, takže sa vyzúvame a vegetíme a vedieme hlúpe reči. Poniektorí sa snažia riešiť nejaké veci telefonicky, ale je to márna sláva… Keď už začína byť skôr zimšie ako teplejšie, cvakáme lopatky a pádime dole. Program na chate je taký klasický – pivko, reči, horce, žrádlo. Cišina boula na líci naberá na plasticite a hrá velice farebnými odtieňmi. Každopádne posedenie na terase na slniečku nemá chybu. Dokonca si vynášame von stôl, aby sme sa pomestili. Na večeru je prekvapivo… soté! Ale šak prežili sme aj horšie, tak nešomreme až tak veľmi. Kujeme pikle na nedeľu a plány to sú velikééé. Aj počko hlásia lepšie na nedeľu, tak s optimizmom líhame do postelí.
Nedeľa začína čistým plechom, aj keď s vetríkom, o ktorom sa až tak veľmi v predpovedi nehovorilo. Najväčší motáci neostávajú nič dlžní svojej povesti a tak sa z chaty trúsime ako sopeľ. Pod Terasou, kde už svieti slnko, teplota prudko stúpa a všetci sa vyzliekajú. Základný cieľ je Žiarske sedlo s vidinou zjazdenia Plačlivého a potom Smreku a tak. Opojení slnkom a pohodkou si len tak mimovoľne všímame ako vietor z hrebene odfukuje oblaky snehu. Zatiaľ to berieme ako pekný úkaz hodný fotenia. Pod Plačlivým už Mišo B. s Pepem obliekajú gate, keďže začína dáko pofukovať. V sedle je to už husté, partička sa čaká v „závetrí“ zo strany z Jamnickej doliny. Jirko dokonca tvrdí, že pri ňom je úplné bezvetrie. Plačlivé rušíme, jednak fučí a jednak to vyzerá trošku podozrivo (keby nefučalo, tak to podozrivo nevyzerá) s tým, že dáme aspoň Smrek. Avšak po prvých 100 metroch je nám jasné, že s tým vetrom je to trošku vážnejšie, tak točíme späť a fičíme dole na Rozcestie a odtiaľ hore cez hrebeň smerom do Smutného sedla. Vydupkáme na bočný hrebeň, hore dávame pivko a zisťujeme, že prevážna časť partičky sú čokoholici, a západným svahom to dávame dole. Opäť pauza v jame, čo vykopali rekreanty na lavínovom kurze. Hrapko rieši hystériu ženy zo psa a tiež to, že kde ho potom zakope, keď ho zabije. Ostané dávajú posledné pivká a vlastne aj všetko, čo kto má so sebou. Po hodinke či tak, sa púšťame dole na chatu. Nasleduje rýchly obed, balíme a fičíme dole. Ľudí je na mraky, tak ten slalom na ceste je celkom zábavný… tá hrôza v očiach oproti idúcich ľudí…
Na parkovisku Hrapko zisťuje, že má vyfučané koleso a po prvotnej panike nachádza kompresor v aute a keďže všetko je ok, fičíme domov. Cišu chalani vyhadzajú v Jasnej, ale tuším tam niečo netrafila, tak si to na Chopok šľapla…
Opäť krásny víkend. Ďakujeme.
PS: Počas víkendu sa riešili mimoriadne vedecké a siahodlhé debaty o množstve ejakulátu vorvaňa, o tom, ako štia sovy a či a koho deti v útlom veku naozaj onanujú. Ale to už dnes asi nikto nezvláda zrekapitulovať…