Účastníci : Dežko a Erik -záchracovia piva na vynáške, Pepe, Palo, Denda, Karol, Mako, Lienka, Stanko, Alenka, Zuza Hricka, Keysho, Ania, Alinko, Jaro, Lubor, Duco
Už máme toľko správ zo Zbojničky, že mi dochádzajú nápady na úvod. Preto začnem rovno zhurta.
Plány boli odvážne – vyraziť z Ba v piatok po 18.00 a ešte v ten deň prísť na chatu aby sme si poniektorí, čo sme sa na Zbojničku žiaľ len na víkend dostali, celý víkend užili. Ale….tak ako vždy realita bola nakoniec úplne iná. Hlavný durič – choroba Luciša, uznala že ak chce ísť o týždeň na Haute Route, tak by zrejme v kľude domova mala dobrať antibiotiká a pár dní pred odchodom zrušila svoju účasť. Mojo sa podujal dozrieť na to ako sa bude liečiť, teda tiež ostal doma. Napätie tým opadlo a zostali sme pri prapôvodnej verzii – odchod z BA v sobotu ráno. Poniektorí autom, iný Icečkom.
Perinbabka nám tento rok dajako zlenivela lebo si ozaj veľmi málo po svojej snehovej perine zaskákala. Vďaka tomu sa nám podarilo autá až na Hrebienku nechať. Keyshovci poňali výstup expedične a prvú noc z piatku na sobotu strávili na Bilikovej chate.
Sobota – výstupový deň bol nádherný a hlavne mooocc teplý.
Pepe, Palo a Denda vyrazili zrejme ako prvý. ( kto by to bol čakal že si treba v aprili na Zbojničku aj nohy holiť – kedže hore sme šlapali vo vyhrnutých oteplovačkach až nad kolená) Z hrebienka bolo treba ísť pešo až nad les, ale zašli sme si až pod Vaverkáč, kde sme si konečne obuli lyže.
Cesta hore viedla po chodníku pomedzi kosodrevinu, až takmer na letný chodník. Z neho sme zbehli dole, potom cez potok smerom pod hang. Ešte sme prešli cez potok po snehu, ale na druhý deň sa už prejsť po snehu nedalo – už tam nebol.
Ako sme si tak blúdili v hangu – preskakovali kamene, prekladali lyže…akosi nie každá stopa je správna, zrazu sa pod nami ukázali dve známe postavičky – Dežko a Erik.
Boli sme im proti slnku, aspoň nás hneď nespoznali, a z nášho blúdenia sa smiali až keď prišli ku nám bližšie. Ďalej sme pokračovali spolu. Dežko hneď nažaloval Erika, že jeho podkysličený bratislavský mozog zrejme blúzni a vymýšľa nový tatranský zemepis – oni sa obuli už pod “Grasalkovičovím” vodopádom.
Za druhým hangom pomáhali Erik s Dežkom chudákovi zapadnutému nosičovi, čo nám pivko hore niesol, sa vyhrabať… bolo mu treba pomáhať dokonca viac krát. Mal šťastie že nám pivko niesol, inak neviem kto by mu pomáhal. A tu sa Erikov podkysličený mozog ozval druhý krát, keď sme prechádzali okolo Dlhého “jazera”
Dozerali sme na neho ešte aj zpred chaty aby sme si boli istý že s pivkom šťastne dorazil. Hneď pred chatou sme našli fotoaparát, na našu smolu bol ale jeho majiteľ ešte stále na chate a tak sme ho neurobili smutným a náš nález sme vrátili. A je to tu …. konečne vytúžené pivko. Aktívnejší – Erik a Dežko – po chvíľke oddychu ešte vyrazili do Závrate si polyžovať. Lenivci zaľahli na postieľky aby boli večer na zábavu čerství.
Večera bola plná chaosu ako aj ubytovávanie – Žužu, toto nám viac nerob, že nás necháš samých sebe napospas! Alinkovci meškali – štandardne, o Kulačke nik nevedel či ozaj príde – teda či má večeru a kde postielku, a tak ďalej. Okná boli obložené odloženými večerami a účastníci pomaly dochádzali.
Ešte že sa prevalilo, že Erik má narodeniny – teda bol prvým výpravcom a tak aj nálada sa hneď vylepšila. Gitara samozrejme nechýbala. Mali sme taký plán, že by každý mal istý hudobný nástroj, ale chýbal nám druhý základný nástroj aj s doprovodom – husle + Luciša, tak už to nie každý zobral vážne. Pochvalu týmto udeľujem Jarkovi – vyniesol klavír a Erikovi ktorí ho krásne rozohral. Erik vyniesol flautu. Proste aj keď sme tam niektorí boli len na jednu noc – stálo to zato ( to aby Žužu riadne banovala )
Nedeľa 3.4.2011
Na druhý deň sme sa zobudili do nádherného dňa. Plány boli rôzne. Alinko dobre predával svoj plán, ale nakoniec nakúpil štandardne len Jara a Lubora
Dežko bol úspešnejší.. aj keď strašil dajakým Javorovým sedlo nakúpil Erika, Dendu, Pepeho, Pala a Maka. Vybrali sme sa na Malý ľadový štít cez Zbojnícke sedlo, dole do Javorovej doliny potom do sedielka – tam nechali lyže a hore na vrchol. Ako je známe Dežko má ľady rád a tak nám našiel aj malú pasáž kde sme sa zo zbraňami pohrali.
Tú detskú radosť v jeho očiach vám doprajem zažiť, hneď máte pocit, že je to najúžasnejšia vec na svete. Ako sme vystupovali hore, sa kus zatiahlo. Miestami ale bola krásna viditeľnosť – vtedy sme pozorovali Javorové sedlo, najmä prístup do neho a zhodnotili sme, že ísť do neho po doskovitom snehu a ponad čierne priepaste, asi nebude najlepší nápad pre návrat na chatu, keďže Karolov Marko je vlastne Dežkova rodina. Preto sme sa rozhodli, že pôjdeme radšej naspäť osvedčenou klasikou cez sedielko a Priečne sedlo.
Na vrcholovom hrebeni Malého ľadového štítu bolo celkom úzko, keďže snehu bolo málo a kráčali sme po kamennom hrebeni. Aspoň že vrchol bolo plató akurát tak pre nás šesť. Cestou hore citujem Erika “ Dendža v rámci tréningu na Haute Route nasolila forsáž a ako prvá dosiahla vrchol“ a cestou dole mal zase Mako naponáhlo, zrejme si myslel že šmykom to pôjde rýchlejšie, ale našťastie sa oba razy dokázal zabrzdiť.
Pod priečnym sedlom sa chlapcom nechcelo dávať mačky.. a tak začali vystupovať bez nich. Ja som si dala mačky hneď, ako lenivy tvor sa mi nechcelo ešte raz kvôli tomu stáť. A to bola vlastne chyba, lebo chlapci sa po pár metroch zastavili a začali si dávať mačky a na mne ostalo aby som šla dopredu a prešlapala im stupy do sedla. Nuž, mám sa ešte čo učiť od starších a skúsenejších kamarátov. V priečnom sedle som žiaľ zistila že meškám, lebo ma Ania čakala na chate a ešte v ten deň sme cestovali do BA.
Preto som chytro obula lyže a hybaj ho na chatu…ale Dežko a zvyšok tímu sa tam krásne rozložili a slnili.
Cesta dole bola trápenie. Zle to bolo ako na lyžiach tak aj na pešo. Keysho nás šiel vyprevadiť na Hrebienok.
Žiaľ nik iný zatiaľ nič komplexnejšie do kroniky neposlal, tak aspoň úryvky
Keysho: – spomínam si ako nás v pondelok opilo : Na terase nás čakala rýchla smršť od Zuzy Hricky a Aleny. Mám mierne výpadky, ale spomínam si na Dežkove linguistické okienko keď prišla horská z/vodkyňa Magdaléna s manželom: „šukať je fuck“. A ešte sme ich aj celkom milo privítali: „Dľa kobiet jest miesta zawśe“ a manžela sme poslali dole dolinou.