Účastníci zájazdu :
Passat – Jirko Drahoš, Luciša, Denda,
Vectra – Pepe, Mišo (nie Šedo)
Snehu tento rok napadlo akosi pomenej, dokonca možno menej ako minulý rok, ale ako sa vraví „komu sa nelení, tomu sa zabieli“ vybrali sme sa za snehom aj koncom marca.
Posledný marcový víkend nám to tak náhodou všetkým vyšlo. Ešte v týždni sme dolaďovali miesta na chate. Našťastie mali voľné, a tak sme v piatok po 18.00 vyrazili z BA. Na chate sme nahlásili neskorší príchod. Cesta ubehla rýchlo, nakoľko sme jedli iba raz (Jirko si z nás robil srandu, že len sme sadli do auta a už sme hladné … stáli sme na prvej Slovnaft pumpe za BA). Po krátkej pauze a stretnutí sa s posádkou Viana, ktorá smerovala s pokazenou kapotou a bez dokladov od auta na Goralský klobúčik, sme si hrkli Jagra a hurá priamo až na parkovisko v Žiarskej doline.
Tam sme sa akurát stretli aj s chlapcami. Potom trochu rýchlejší výstup na chatu a hurá na pivko.
Pepeho odhalila teta chatárka, že mal narodeniny…tak mu neostávalo iné ako vziať rundu horca.Večer sme ešte spoločensky posedeli a pobrali sa spať docela neskoro, keďže predpoveď počasia bola vykreslená tak, že nás skôr na druhý deň opije ako zmetie snehová lavína. Predpoveď bola ozaj nie dobrá.
Sobota 26.3.11
Raňajky na chate podávajú o ôsmej (narozdiel od Zbojníčky si môžete o hodinku viac pospať) Raňajkovali sme ozaj dlho, až to vyzeralo že sa hádam aj naspäť do postielok vrátime, lebo von nás ozaj tá meluzína práve nelákala, ale zrazu nastala prudká zmena plánu … poďme čím skôr von, o to skôr sa vrátime a môžeme pred večerou do postielok – čo sa ozaj všetkým zapáčilo a nastala odchodová panika.
Vonku fučalo a padal sneh s dažďom, ale pod heslom „neexistuje zlé počasie len zle oblečený turista“ vybrali sme sa s lyžami na ruksakoch hore na terasu. Odtiaľ na rázcestie Smutné verzus Žiarske sedlo. Voľba padla na Smutné, ale… pred nami sa zjavil Prostredný grúň a chodník vidno nebolo, tak sme si sami zvolili cestu. Podľa Alinkovej školy nám bolo ľúto strácať výškové metre, tak sme si nakoniec vyzuli lyže a hor sa napriamo hore cez grúň. Tam Luciša vymyslela taktiku rozloženia váhy, ktorá sa čuduj sa svete aj osvedčila.
Z Prostredného grúňa sme zlyžovali pod Smutné sedlo. Nakoľko fučalo a bolo pod mrakom, sneh bol veľmi tvrdý. Tak sme zhodnotili, že do Smutného nepôjdeme ale vybrali sme si ľahší cieľ – Lúčne sedlo pod Hrubou kopou.
Keď sme boli hore, počasie nesklamalo a hmla sedela na vrcholkoch, a akonáhle sa niekto chytil pásov, že ich ide zbaliť, tak fučalo ako o preteky. Dôkazom sú aj zmotance z pásov.
Potom už len lyžovačka na chatu. Aby to neznelo moc idylicky, lyžovalo sa len po terasu, potom už bolo treba pešo ísť. Lyžovačka nakoniec nebola úplne najhoršia, dali sa nájsť pekné cesty.
Cestou ku chate z toľkého chodenia vypovedala Jirkovi podrážka na lyžiarke, keď si od radosti že už je pri chate na mostíku kúsok poskočil.
Na chate sme si čo to zajedli a spokojní sme sa vrátili do našich postielok. Zobudili sme sa o 18.30 že už nás večera čaká na stole. Ani nás nezobudilo, že na chatu dorazila partia asi 15-tich s dvoma gitarami, ktorí nám potom aj po zvyšok večera robili zvukovú kulisu pri našej partičke kariet. Hrali sme Farára s dvoma balíčkami kariet. Ani by ste neverili ako je to humorné keď máte v kope 8x VII a dvoch zelených dolníkov ( navyše jedného z nich mal takmer vždy Michal).
Aj sme si to počítali, na čo sa najskôr Jirko takmer urazil, keď sme mu započítali aj prvú hru, ale nakoniec bol na tom celkom dobre, lebo inak by mal nulu ako som dlho mala ja. Michal ako choroba číslo jedna, odpadol prvý a ja ako spáč číslo jedna som šla chvíľu po ňom okolo jednej. Zvyšok slušne zastúpil naše rady do tretej rána.
Nedeľa 27.3.11
Raňajky… vlastne boli o siedmej – posunuli nám čas a tým nás už upozornili že sa Zbojničkovatieva (hneď v piatok ideme na Zbojničku). Nakoľko sme sa prebudili do nádherného modrého rána, nebolo nás treba dvakrát prehovárať aby sme čím skôr opustili chatu.
Za dnešný cieľ sme si zvolili Žiarske sedlo a potom sa uvidí kam ďalej. Po rýchlom zákroku domáceho kutila a opravených pásoch sme vyrazili.
Slnko pražilo ako o preteky. Až na to teplo sa išlo vynikajúco. V Žiarskom sedle sme dali rýchlu poradu ale rozhodnutie už bolo vopred jasné, šup ho hore na Plačlivé. Tam sme zakývali Mojovi a Voldemortom na Zverovku a po vrcholovej foto nás čakala parádna jarná lyžovačka smerom do Jamnickej doliny. Keďže sme hore dosť premrzli, tak tu sme sa vyhrievali na opaľovali na K5.
Po chvíli sa ale rozfúkalo aj tu a tak nám neostalo nič iné ako si ísť vyšľapať hore do Žiarskeho aby sme zahriali. A keďže sa nám ta lyžovačka ozaj moc páčila, rozhodli sme sa ísť to ešte raz. Ako si tak ale šlapeme hore, videli sme že dvaja skialpinisti z chaty sa spustili z hora rovno do Žiarskej doliny. Vidina už len jedného zhadzovania pásov, nás presvedčila že sa vyberieme za nimi. A dobre sme urobili. Dali sme si úžasný zjazd. Každý sme si popísali vlastnú stopu.
Cestou na chatu nás náš predjazdec ešte ponúkol slaninkou a celý vytešený sme lyžovali pokiaľ sa len dalo. Narozdiel od Pepeho a Misa sa nám nechcelo dať tur de kosovka, tak sme radšej vyzuli lyže na chodníku a kým prišli Pepe s Michalom mali sme už dajaké to pivko takmer dopité.
…. a ako to aj v rozprávkach chodí, zazvonil zvonec a krásneho dňa bol koniec.
Ponaučenie výletu : namiesto lekárničky sa viac oplatí nosiť
– klinček a opravu paličky
– chemoprén na lepenie podrážky
– repku na pásy
– …a domáceho kutila
všetky fotky z výletu
http://www.flickr.com/photos/petervercek/sets/72157626246291063/?page=1.