Naskytol sa voľný víkend a tak zháňam dobrovoľníkov na skialpy. Pepe, Marek, Lilo a Mišo Bujna sa hlásia hneď a Mr. Raiber pridáva ešte svojich dvoch skautských kamarátov – Balúa a Rysa. Cieľom je naša obľúbená Žiarska chata a jej okolie. Hlavne tá chata :-).
Pôvodná zostava bola ochudobnená o zgrcaného Lila, a tak sa pcháme šiesti do päťmiestneho Viana a okolo 19:00 opúšťame BA. Na chate sme o pol jednej ráno a celkom triezvi. Mali sme v pláne piť bororo pri každom kilometrovníku, ale videli sme len prvý a potom až posledný. Na chate už chrápe siedmy člen našej expedície Miro Dvonč. Budíme ho a slávnostne dorážame borovičku.
Ráno vyrážame do 30 cm čerstvého snehu. Je to super prešlapávať stopu do Žiarskeho sedla a následne na Plačlivé. Plány boli veľké, boli sme však radi, že sme sa vyhrabali aspoň tam. Vonku -19, vietor, kooopa snehu hore a rovnaká aj dole. Vôbec to nedržalo, takže aj jazda dole z Plačlivého bola za trest. Hlavne, ak vám noha aj s lyžou vbehne pod kameň pod snehom, vy ležíte v snehu a márne dúfate, že vás niekto zachráni. Nakoniec som tam nezmrzla, len som musela veľmi nahlas kričať… Cestou na chatu sme sa ešte hodinku pomlátili v kosovke, aby bolo večer o čom rozprávať.
Za stôl sme zasadli o tretej poobede a niektorí sa nezdvihli až do pol jednej ráno. Hrali sme ubongo a pozorovali vetrom ošľahaných horských vodcov oblbujúcich publikum, ktoré si priviedli. Padlo 100 horcov a cca 30 pív a strašná kopa hranoliek. Slnko s mesiacom urobili bžnk po oblohe. A bola nedeľa.
Ráno sme zvolili smer Lúčne sedlo. Dúfali sme, že využijeme stopu tých vetrom ošľahaných. Smola, že znova nasnežilo 30 čísel snehu. Teda, smola to bola, ale len moja.
Celú cestu som prešlapávala, keď som sa zastavila, chlapci sa zastavili tiež. Asi 20 metrov odo mňa.
Zato cesta dolu kopcom bola famózna. Sneh tentokrát držal, bola ho kopa a tak sme sa s jukaním rútili dole. A sneh nám striekal až nad hlavy. Ako povedal Pepe, tak z tohto budeme žiť celý týždeň 🙂 …..
Luciša
Kompletná fotogaléria je tu.