Hron 2010

Skôr ako sme sa vybrali na Dunaj, dohodli sme sa, že si urobíme malý tréning v pádlovaní na Hrone. Splav Dunaja začínal až v utorok, tak som chcela aby sa Janka s Katkou zoznámili s tečúcou vodou, keďže dovtedy pádlovali len na Liptovskej Mare. Naplánovali sme si to tak, aby sme išli na vodu s veselou partiou Horských vlkov z južnej strany Chopku. Nastupovanie na vodu sme po dlhom rozmýšľaní, lebo vody bolo ozaj málo,  predsa len zvolili s partiou v Bujakove. Po menšom zoznámení sa, utužení priateľských vzťahov a dohody logistiky sme sadli na vodu. Nastupovanie sprevádzalo veľa komických situácií –  ako zjazd po trávnatom tobogáne do vody.  Ale nakoniec sa úspešne vyrazilo v zostave:

• Kanojka 1: Lukáš a jeho kamarát
• Kanojka 2: Tomáš so synom
• Orinoko: Bobrík a Karol
• Hroch – raft: Slivkovci Barborka a Peťo, Erika, Sveto a syn
• Colorado: Kondor, Janka, Katka a Denda

Prvá zástavka bola v Brezne kde sa ku nám pridala Karolova žena. Samozrejme sme nevynechali vodácku krčmu – u Pltníka.

Na obed sa u Pltníka podávala kofola s horalkou a chipsy, pre tých skúsenejších pivko. Nezdržali sme sa dlho, lebo sme nevedeli ako dopadneme v Lopeji. V Lopeji sa odvádza podstatná časť vody cez elektráreň, a keby sme vraj mali ísť úsek od Lopeja dole na raftoch, tak nás Mana pripravoval na pešiu turistiku.

Haťku v Lopeji sme šli cca dva metre od múru na pravej strane – presne podľa pokynov vyslúžilého kapitána Peťka Slivku. Po zaparkovaní plavidiel na ľavom brehu a postupnom prevezení posádok, prípadne prebrodení Hrona na opačnú stranu, sme sa všetci zhromaždili v krčme u Svätého Juraja.

Čašník chudák zjavne nerátal s takou hojnou účasťou záujemcov o veľký olovrant. Dali nám vybrať z dvoch jedál, a aj tak v tom mal zjavne chaos. Karol dokonca polievku vrátil späť kuchárovi. Medzičasom prišiel aj Nemec s Kondorovou Octaviou. Popri príjemne trávenom čase v krčme sa nám Peťo pokúšal zohnať dajaký odvoz do Nemeckej. S deťmi sme si zašli ešte na parádnu Lopejskú zmrzlinu. Chvíľku na to, ako sme sa vrátili zo zmrzliny, po nás prišlo auto z Lodenice na Mlynčoku a previezlo nás do Nemeckej. Jedine Hroch sa s kombinovanou posádkou rozhodol ísť ďalej.

V Nemeckej sme si rozložili stanový tábor a začalo sa vo veľkom varenie halušiek. Musím pochváliť všetkých, ktorí sa zúčastnili na ich príprave a obzvlášť tých čo strúhali zemiaky, klobúk dole, viem aká je to nie milá robota. Nakoniec bolo halušiek za 3 kotlíky a boli skutočne úžasné.

Večer sme mohli pozorovať ako sa v diaľke blýska, ale našťastie k nám žiaden dážď neprišiel. Pred večerom sa k nám ešte pridala Lenka zo Zbojničky, ktorá s nami v nedeľu chcela splavovať ďalej.  Tak sme ešte posedeli pri ohni a postupne sa povytrácali spať. Ja som sa nakoniec rozhodla spať, namiesto s babami a chrápajúcim Kondorom v stane, s Lenkou v jej aute.

Ráno nás prebudilo nemilé prekvapenie – hromy trieskali snáď hneď vedľa nás. Ozaj som sa bála a to ja teda nezvyknem. Samozrejme aj riadne pršalo, Hron stúpol odhadom tak o pol metra. Horšie bolo, že sme ani nemali dajaké iné veci na vodu okrem plaviek, a teda sa nikomu na vodu moc nechcelo. Tak sme sa doobeda len motali po tábore. Nakoniec ale predsa len prestalo pršať a čo nikto ráno neveril, aj slniečko vyšlo. V Hrone tieklo kakao s kopou odpadu, ale to už nebránilo pokračovať ďalej. Akurát, že už nebolo veľa tých, čo by šoférovať mohli. Keď sa Janka s Katkou a Kondorom na poslednú chvíľu predsa len rozhodli pokračovať, tak už nám Nemec nemohol zviezť auto a zostala som ja ako šoférko. Nemec išiel miesto mňa kormidlovať s Kondorom Colorado.

Žiaľ, bol dosť pokročilý čas a Lenka už nemohla ísť na vodu. Tak sme sa aspoň išli spolu prejsť po okolí. Z Nemeckej sme sa vybrali smerom na sever a cez Hradisko sme sa vrátili opäť do Nemeckej. Veľmi milá prechádzka a navyše sme si nazbierali kytice pamajoránu a aj repíka.  V Nemeckej som sa potom s Lenkou rozlúčila a išla som na Mlynčok po svoju posádku.

Najskôr som síce odbočila na Medzibrod, ale po inštrukciách od Manu „Keď uvidíš siluetu Ľupčianskeho hradu, zaboč doprava“ som na druhý pokus úspešne trafila kam bolo treba. To je tak, keď niekoho vozia a potom nepozná cesty.

Na moje prekvapenie, som v kempe bola prvá, tak som si dala kofolu a nachystala dačo pod zub pre hladošov na vode než prídu, ale oni stále neprichádzali a neprichádzali. Už som pomaly začínala mať obavy, lebo už ozaj mali byť vonku z vody. Nakoniec šťastne dorazili a vysvetlili mi, že mali malé nedorozumenie pri skákacej skale, nakoľko tam bol ozaj silný prúd a malý Sveto nakoniec neskočil. Ale všetko dobre dopadlo aj keď poniektorí boli krásne vyšľahaní žihľavou.

Tak sme si všetci zchuti zajedli  a po čase sa rozlúčili. My sme išli späť do LM a zvyšok splavoval ďalej do Šalkovej.

V aute po ceste domov som mala úplný kľud. Už okolo Čika v Jarabej baby spali a Kondor sa za Čikom k nim hneď pridal. Stále dúfal, že sa tam zastavíme ešte občerstviť. Spali až do LM. Tam sme sa porozvážali domov a netrvalo dlho spala som už aj ja.

Denda