Papiho piatok 29.4.
10,00 – volá Edi, že príde partička slovenských kajakárov, chcú isť na Lengaricu, treba im zohnať muly a snáď aj u mňa aj niečo pojedia/prespia
18,00 – volá nejaký dement, pýta sa ma, či viem po anglicky. Vravím, že ja viem predsa iba po albánsky a grécky. Chvíla ticha, ten pako niečo žvlatle, a zrazu, že, „moment. éééééé………, Iíííí-áááá, Iíííí-áááá“. Fakt neviem, o čo tu ide.
19,00 – volá slovenský konzul z Tirany!! Že prídu nejaký slováci a potrebujú somárov pre 6-7 ľudí… To budú asi tí dementi spred hodiny… Ale kontakty majú fakt dobré!
22,00 – zas volá ten konzul z Tirany, že už sú tu. Fakt som zvedavý, čo toto bude za ľudí…
30.5. – sobota
Papi doráža o cca 8,30 a berie nás do svojho podniku na kávu a rakiju. Snažíme sa dohodnúť cenu za muly.
Pijeme kávu a Rakiju, vyrážame do doliny Lengarice. Papi nám cestou prezrádza, že aj on je autista. Že šoféroval kamióny do Nemecka. Vyťahujeme náš jedálny set, raňajkujeme a balíme sa. Lengarica evidentne nemá veľa vody (nadstav by mohol byť problém) Ale hlavne, berieme Jožka na vodu! Mulice už majú na hrboch 5 kajakov, Orinoko a nejake loďáky a pádla, Cišin Diesel oddychuje v prikolici. O krásnej jedenástej môžme vyraziť na cestu v dosť kvalitnej horúčave umocnenej skvelým tajmingom.
Smolík po 10 minútach chôdze pokorne odvoláva reči o tom, že keď neprídu Mulice, vynesieme si to sami…
Po ďalších dvoch hodinách a dvoch hrebeňoch dorážame na put-in. Zomierame od tepla (teda aspoň autor:-). Jožko sa snaží obliecť vestu od Viktora… Nevydalo. Rošáda vyzerá nasledovne: Ciša viktorovu, Jožko smolíkovu, Smolík cišinu. Sadáme na Lengarices – dúfame že kilometráž a taliani nám nič nezamlčali- rieka sa úplne zatvára do kaňonu, prvá perej vyzerá zaujimavo. Ostávame užasnutí, rieka a kaňon sú prekrásne. Konštatujeme, že nám chýba cca 20 cm a bolo by to dokonalé… na druhej strane – meter navyše by už až tak super nebol…
Takže sme úplne spokojní a užívame asi jeden a pol hodinové pádlovanie malým vodáckym zázrakom. Oddychujeme a fotíme sa pri vodopádiku, Jožko nám už zo tri krát oznámil, že už sa to otvára…
Troška sa s ním ponáhľame za Jankou, ktorá je v aute. Tam vysadá Juraj a Jožko, Ciša si berie Diesel na vodu, Voltaren na chrbát a Tullamorku na dobrú náladu. Kombinácia naozaj šlape – ihneď po zdrncaní Lengarice (na tento rozliaty úsek bolo tej vody naozaj veľmi málo vody) sa vlievame do Vjosi (Aoos). Veliká rieka, veliké vlny a aj nejaké valčeky … Všetkým sa nám páči, najmä však vedúca ujúcha, teší sa a veľmi sa usmieva… Ostatní ľutujeme, že sme taktiež nepožili medikament. Končíme v Permete pri našom známom hoteli (ani za … si nevieme spomenúť, ako sa volá). Večeriame u Papiho, super trojchodové menu so šalátikom, kafe i raki… A pádime sme domov… Cez Albánsko, Čiernu Horu, Chorvátsko, Bosnu, Chorvátsko, Slovinsko. V Chorvátsku cestu na malú chvíľu prerušujeme. Trúbiace a blikajúce okoloidúce autá vyvolávajú dojem, že vzadu sa pravdepodobne vyskytol problém. Tipujme, či má prikolica defekt naľavo, alebo napravo. Po cca 500m dohopkáme na benzínku a zisťujeme, že kolesá sú OK, len vozík si to rozmyslel. Snažil sa vydať na cestu diaľnicou bez sprievodného vozidla. Ostal visieť na retiazke, kde už jedno oko bolo totálne odpálené. Jožko na to chvíľu mlčky pozeral a následne zahlásil.
„Ako manželka, ktorá navždy odchádza. Vždy sa vráti od výťahu…“
A STOP! zastavuje nás rakúsko a STK pre LKW, ževraj naše brzdy sú „gerbraucht“. Jožko sa nevzdáva: „Albania strasse, unsere auto kaputt!!!“ Nepomáha. Odovzdávame ŠPZ a voláme Viktora a ideme čakať, prípadne spať. Vlajková loď flotily AAC tu bude oddychovať asi troška dlhšie… Viktor nás zachraňuje a o krásnej 5,00 v pondelok ráno dorážame do lodenice!
No paráda 😉 o zábavu veru isto nebola núdza. Som sa smiala až mi slzy tiekli pri niektorých výrokoch.
a nabudúce odporúčam zobrať si pero a papier keďže už senilnieme aj v nižšom veku a pamäť vynecháva, alebo že by menej alkoholu ;-))) …… to radšej to pero…..
Dobra praca Trupka! Napisal si toho pozehnane, aj s foteckami si sa pekne vyhral 😉 good job
Komentáre sú uzavreté.