Naši kamaráti M$M (Marek a Mišo) boli na Altaji s Vasjom Porsevom pred štyrmi rokmi. Plavili sa na altajských supervodách a prežili. A nielen to. Po vzpamätaní z počiatočného šoku prehlásili, že sa im veľmi páčilo a že sa tam určite chcú vrátiť. A tak sme sa rozhodli, že tento rok je čas, pozrieť sa na Sibír znova. Koncom júla balíme vodácku výstroj, sadáme na vlak smer Praha a lietadlo smer Novosibirsk. Marek, Mišo, Cypro a Luciša.
Cesta prebehla hladko, až na policajtov na moskovskom letisku. Načapali nás totiž s flašou tulamórky, ako si krátime dlhé čakanie. Nechceli veriť, že to je kola, tak som to vzala a exla. Vypleštili oči, spýtali sa zkadiaľ sme. Na odpoveď, že zo Slovenska povedali iba:“ Brátia…“ V Novosibirsku nás čakala Toyota Chajs a 800 kilometrová cesta po Čujskom trakte na Čibitskú poľanu. Pár flašiek vodky a boli sme tam za 15 minút J.
Prvý týždeň sme sa zdržiavali na rieke Čuja kúsok od dediny Čibit. Náš rukovoditeľ Vasja tam každý rok organizuje extrémny kajakársky pretek King of Asia. Poľana (centrum konania pretekov) sa každým dňom zapĺňala ďalšími kajakárskymi zjavmi. My sme sa zatiaľ motali po okolí, pádlovali na Čuji (sekciách Begemot a Malyš), boli na turistike v Perevale.
Najviac si rozpádlovanie užíval Mišo. Sobačil (plával) skoro každý deň a zlomil pádlo. Ale to vraj aj minule. Najzaujímavejšia a najnáročnejšia bola časť Čuji zvaná Horný Mažoj. Chalani mrmlali niečo v zmysle, že to je ľahké. Skoro mi oči vypadli: dlhé pereje, kopa vody, drevo trčí zpod kameňov. Náš šéf pre tento deň Dzju to moc neriešil. Naľavo, naľavo, doprava, center, center, pravá, ľavá. Po prvých vlnách som si už nič nepamätala, tak som sa len snažila zistiť, kadiaľ ide Dzju. Skoro to vyšlo, zakufrovali sme až tesne pred koncom tohto 15 kilometrového úseku. Traja kajakári naraz v obrovskom valci. Mňa našťasie vykopol Marek, ktorý tam padol dole hlavou. Dzju s karabínou uv zuboch len krčil ramenami. Ja vam govoril na levo….. J
Blížil sa štvrtok, prvý deň pretekov. Večer pred nimi mi chlapci (už značne pod vplyvom) oznámili, že aj my budeme pretekať. Darmo som argumentovala, že to je pre nás strata času. Oni proste chcú tričko pre účastníka preteku a hotovo. Tak sme sa prihlásili.
Prvý deň išli chalani kvalifikáciu na Malyši. U nás v stane panovalo napäté ticho, chlapi sa báli. Pozerala som na nich z kopca (Malyš je v kaňone a k rieke sa nedostanete) a bála sa s nimi. Marek išiel celkom fajn, zato Mišo hviezdil. Predviedol rodeo v najväčšom valci na pereji Zajsan a vyplával. A bol za najväčšieho hrdinu. Na druhý deň mali kvalifikáciu baby, išiel sa kajakcross a kitájskaja gónka(rovná sa všetci naraz dole vodou), všetko na pereji Begemot. Neviem ako sa to stalo, ale podarilo sa mi vyhrať kajakross. Nebolo to jednoduché, skákali sme štyri naraz z mosta do pereje. Moji chlapci sa starali, dávali rady, nosili loď. Radosť v tíme bola veľká, hlavne sa mi podarilo vytrieskať Terezu (CZ), ktorá je objektívne lepšia ako ja. Posledný deň pretekov sa išlo superfinále. Najlepší chlapi (13 ks bez účasti slovenského tímu) išli Dolný Mažoj ( ťažké, ťažké). Baby sme išli Malyš. Pádlovalo sa mi fajn, len som úplne v závere zakufrovala vo valci a skončila druhá za Terezou. Aj tak som bola šťastná, že to mám za sebou.
Večer bola žúrka, o tej sa rozpisovať radšej nebudem. Celý ďalší deň sme ležali okolo stanu a vydychovali vodku J. Účastníci pretekov postupne odchádzali a Poľana pustla.
V pondelok sme sa zbalili aj my a vyrazili na iné rieky ako Čuja. Teda, začali sme znova Čujou, ale jej dolnou časťou, perejami Turbína a Horizont. Voda medzičasom opadla, bolo to ľahké, omnoho ľahšie, ako som si pamätala z minulosti. Večer dorazil zvyšok partie, ktorá s nami mala pádlovať počas zvyšných dvoch týždňov. Nebolo nás málo, vyše tridsať. Tento počet postupne klesal, ako sa jednotlivý ľudia od nás postupne odpájali. Keď sme sadali na strednú Katuň, bol to masaker skoro ako na Lipne, všade kajakári. Išli sme aj cez moju obľúbenú perej Šabaš. Obrovské vlny a valce, treba ísť stredom, aby si to človek užil. Aj som išla, aj ma zožralo, Marek vravel, že som letela vzduchom. Proste paráda! Večer kempujeme na sútoku Katuni a Ujsi a čakáme, čo sa bude diať.
Toto bol náš asi najväčší problém tohto výletu (s výnimkou MINULA sa vodka). Nikto nič nevedel, snáď iba Vasja . Najpr som si myslela, že iba nerozumieme rusky. Potom som zistila, že ani Rusi nič netušia. Budeme tu spať? Ideme ďalej? Ktorým autom a kde máme dať veci? Večná dilema. Nič sa nedialo a potom zrazu stres,pojechali, pojechali. Škoda, že my sme ešte rozložení kade-tade, kedže nám nik nepovedal, že sa presúvame J
Tak sme sa na sútoku kúpali, spali na kameňoch pri Katuni a dúfali, že keď vyjdeme hore na kopec, kde bol zvyšok partie, tak tam ešte niekto bude. Tentokrát to dopadlo dobre, ostali sme tam spať a na druhý deň pádlovali na Ujse. Bola by pekná, no nemala vodu. Zaujímavé bolo iba to, ako sa Vasja pokúšal spíliť strom zakliesnený v rieke. Utopil pri tom pílu. Chvíľu vyzeralo, že možno utopí aj sám seba, alebo si aspoň odpíli nohu.Zábava na ruský spôsob… Večer sme sa presunuli naspäť do Čibitu do bázy Kačelnik. Je tam všetko, čo treba. Elektrika, báňa, vodka. Dokonca aj činky. A Šiškin – miestna kajakársko-lyžiarska a hlavne marihuanová legenda.
Ráno sa ide Horný Mažoj. Delíme sa na tri skupinky, prvá pod vedením Šiškina, druhá za Vajsom a my a ešte zopár nešťastníkov jazdíme s Kosťom. V tejto grupe, ktorú Kosťa pomenoval Sladké Hlavy (netuším prečo) sme zotrvali až do konca výletu. Horný Mažoj bol tentokrát v pohode. Voda bola o meter nižšia ako pred týždňom. Času dosť na premýšľanie aj vyhýbanie. Na pereji Surový si Vasja zostavil skupinku privilegovaných, ktorá pádlovala na oči. Zaradil tam aj mňa, čo ma až tak nenadchlo, aj som chvíľu rozmýšľala, že zdupkám. Potom som si povedala, že keď so to prešla bez pozerania za veľkej vody, tak to zvládnem aj za malej. Bolo to v pohode J. Dolný Mažoj prenášame. Nie je čas na obzeranie perejí a tak ťaháme kajaky na hop-šnúrach 3 kilometre po lúkach. Nasadáme na Malyš a hneď sa kopú dvaja ľudia. Naháňame výstroj a nešťastníkov. To, čo nám na preteku trvalo 5 minút, ideme skoro hodinu. Zamrznutí vďačne vítame ruskú báňu a vodku na báze Kačelnik.
Ráno sa zobudíme a v tábore storí veľké, žlté auto. Čas na rieku Baškauls. Táto modro-zelená riečka je známa hlavne svojím spodným, veľmi náročným úsekom. Ten my turisti samozrejme nejdeme. Kocháme sa kaňonom a nie ťažkými perejami horného Baškaulsu. Na druhý deň sa presúvame na našu poslednú rieku- Čulyšman.
Život mimo rieky prebieha každý deň podobne. Ráno raňajky, ktoré pripravuje Oľga a spol. Zbaliť tábor, pádlovať, resp.presunúť sa a pádlovať. Tri až sedem hodín strachu J.Po rieke (a poprípade ďalšom presune) znova rozložiť tábor. Treba ísť po drevo, pomôcť v kuchyni . Občas sme sa išli prejsť po okolí, hrali sme spoločenské hry, alebo bola báňa. Mišo smskuje (ak je signál). Každý večer kasťor (oheň), niekedy riadna vatra. Návykové látky vylepšuje všade-prítomné konope.
Čulyšman je iný v tom, že je to multiday trip. To znamená zbaliť sa na dve noci do kajakov. Normálne sme po dvoch týždňoch museli zapojiť ten zvyšok mozgových buniek, čo nám ešte zostal. Dopadlo to dobre, Mišo zabudol lyžičku. Fascinovane hladím na Vajsu a Kosťu, ako si pchajú obrovské kotle na varenie medzi nohy. Prvý deň je v pohode, žiadne pereje sa nekonajú. Zato druhý deň je veselý, dlhé pereje, niektoré riadne z kopca. Perej Kulminácia pozeráme všetci, vyzerá hoznejšie, ako je v skutočnosti. Spíme nad Kašou (najväčšia perej na tomto úseku), Vasja s Kosťom pádlujú aj Kašu a vracajú sa peši. Ideme si to pozrieť, tá perej nemá konca, plávať sa tam nedá. Na druhý deň všetci povinne prenášame, Vasja a Kosťa idú ešte tri krát a zvážajú tak zopár lodí. Perejky za týmto úsekom sú v pohode, prenášajú sa ešte Vorota, zával plný dreva, prenáška je našťastie krátka. A hneď pod nimi nás čaká Kurkure.
Marek v súvislosti s Altajom rozprával hlavne o Kurkure. Ako to minule nešiel, lebo sa bál. Sústava troch skokov (3, 5, 10 metrového), ktoré odtekajú do nezjazdného 30 metrového vodopádu. No blbosť totálna. Teraz stojím, hľadím na to a Vasja sa ma pýta: Ideš?????????
Nechcelo sa mi, nájazd do celého tohto chaosu vyzerá náročne a ja už sa vidím, ako to celé idem dole hlavou. Ale Vasjove tradičné presviedčacie metódy fungujú, pokýva ukazovákom poď-poď, všetko ti vysvetlím. A ani sa nenazdám a už fičím dole trojkou J a odtiaľ sa už ujsť nedá. Všetko prebehlo fajn, škoda, že som sa na desine rozbalila, dostala šupu, stratila pádlo a vyplávala. Ale zážitok to bol úžasný.
Marek ide v ďalšej skupine, dokonca sa im darí aj záchrana plávajúceho Sapu na trojke. Mišo nejde, vraj doma sľúbil, že sa vráti. Chajlajt nášho výletu je za nami J
Máme pred sebou posledný deň veľkých perejí. Zvládame to vcelku v pohode, aj keď občas niekto zakufruje vo valci ako autobus J Večer ešte absolvujeme pešiu turistiku na Kamenné hríby. Marek zúri, keď po hodine chôdze zisťuje, že ich je vidno z kempu…
A už len zopár (cca 7 hodín) do Teleckého jazera. Pádlovanie po rovnej vode nás baví tak dve hoďky, potom už je to utrpenie. Ale predsa sme sa doplavili, priamo po vode, ako to má byť. Pred nami je už len obrovitánske, 70 kilometrov dlhé Telecké jazero.
A to je koniec nášho výletu na vode. Strávili sme ešte zopár dní v Rusku, na jazere, cez jazero, v Novosibirsku. Dokonca sme videli Expandables 3 a tým sme našu misiu doviedli do víťazného konca. Tešíme sa na Vasju a spol zase niekedy nabudúce. Papa kde ty? Ja skuču! J
Zapísala:Luciša
