Kto
Andrej, Dušky, Igor, Miki, Miro
Kde
Hurghada, Tree Corners Terrace Hotel
Kedy
11.5. – 18.5.2000
Ako to všetko začalo
Niekoľko mesiacov pred odletom, kedy sme sa záväzne dohodli, že určite v marci ideme do Egypta, a to ešte aj potápať. Pochopiteľne nikto nemal čas to organizovať a nakoľko sme sa práve prebúdzali zo zimného spánku, tak sme nikam nešli. Druhý záchvat sme dostali asi mesiac pred odletom, teda konkrétne Igor, ktorý vybavil letenky a Dušky ( čítaj djúskaj ), ktorý cez internet vybavil ubytovanie a potápačskú agentúru, v našom prípade to bolo Easy Divers – Red Sea v Hurghade. Už nám zostalo len zohnať posádku. Zopár previnilcov odrieklo svoju účasť na tomto experimente a tak sme zostali len piati skalní. Víza, peniaze a výstroj a hor sa na cestu.
Štvrtok 11.5.
Všetci sme sa sporiadane stretli na Aralke v Petržalke pred hranicou. Všetko prebiehalo tak, ako malo, nikto si nespomenul na nič závažné, čo zabudol doma a tak sme sa usadili do lietadla a odleteli Lauda Airom cez Luxor do Hurghady. Igor, Miki a Miro sedeli v Amadeus class, čo si náležite aj odpili, zatiaľ čo Dušky a Andrej boli obklopení peknými babami zo Slovenska. Preleteli sme cez vodu, pristali sme, znovu sme vzlietli, ale už nám nechceli naliať a po chvíli letu sme definitívne pristali v Hurghade. Tam nás hneď odchytil agent z Easy Divers a odviezol nás mikrobusom do hotela s oznamom, že zajtra, teda v piatok o 8 00 príde pre nás mikrobus, ktorý nás odvezie do prístavu. To znamená, že musíme vstávať o 7 00, teda o 6 00 nášho času. A to má byť dovolenka ?!
Piatok 12.5.
Podľa predchádzajúcej inštrukcie sme sedeli o 8 00 naraňajkovaní v tieni pred hotelom na taškách s výstrojou a čakali na odvoz, ktorý aj v priebehu niekoľkých minút prišiel. Ešte raňajky – pozostávali z dvoch druhov syra, olív, dvoch druhov džemov, margarínu, nakrájaných paradajok, nakrájaných uhoriek, nasládlých žemličiek, nakrájaného pomaranča no hlavne z palaciniek, ešte raz – palaciniek. Na pitie bol chemický pomarančový džús, riedka káva a čaj. Toto menu sa opakovalo so železnou pravidelnosťou každé ráno a akákoľvek zmena bola vylúčená. Takže každé rano sme si mohli vybrať, čo z toho jesť nebudeme, aby sme si to spestrili. Cestou do prístavu, ktorý bol asi 10 km od hotela sme v nemom úžase sledovali arabský svet v celej jeho nádhere, potom sme už išli len pomedzi rezorty a to už boli len majstrovstvá sveta v gýčoch. Príjemným prekvapením bolo to, že na lodi až na jedného francúza budeme len my piati a inštruktor – Mohamed. Vyrazili sme z prístavu, vlnky sa sa veselo pohrávali s našou loďkou, čo sa až tak veľmi nepáčilo Mikimu, ale nakoniec sa mu tiež uľavilo, zakotvili sme, no a prvý breefing. Tam nám bolo konečne vnesené svetlo do nášho života a všetkým sa náhle zdal život veľmi jednoduchý. Dozvedeli sme sa, čo je hepka (HEPCA):
Do you know Hepca ?
Dont touch
See much
Not deeper then 30
Love your buddy
At 100 turn back
At 50 safety stop
At 40 on the surface
No a toto sa opakovalo denne dva krát, teda častejšie ako raňajky. Naskákali sme do neoprénov, potom do vody, niektorí sa aj zanorili, iní ani nie, ale po výdatnej Mohamedovej pomoci a priloženom olove sa im to podarilo. Francúz vyzeral, že pod vodu nejde prvý krát a sledoval naše počínanie s odstupom. My sme dokľakli na dno, kde sme museli prejsť klasickou opičou dráhou ( vybratie automatiky z úst, dýchanie na cudzí oktopus, vylievanie okuliarov a tak ) no a potom sa začal vlastný ponor. Muselo to vyzerať trochu srandovne, lebo každý mal výstroj, v ktorej ešte doteraz nebol a než sa dobre vyvážil, než si zvykol na inflátor, lietali sme tam všetci ako kozmonauti. Francúz počas ponoru niečo usilovne zapisoval a kreslil na doštičku, ale nechali sme ho tak a nerobili sme mu zle. Neskôr sme sa dozvedeli, že si zohnal nejaký grant na napísanie knihy o Červenom mori. Videli sme napoleona a to hneď dvakrát. Prvý a posledný, ale to sme ešte netušili. Po vynorení nasledoval obedný rituál – vyprážané kuracie krídelká a stehienka, špagety sa striedali s potrubím, mleté pražené mäso, ryža, paradajkovo-parikový šalát, dressing, nekvasený chleba a tak to šlo deň čo deň. Chvíľu sme poležali a poďho znovu do vody. Spočiatku sme mali mierny protiprúd a keď sme konečne došli na miesto, ktoré bolo cieľom našej cesty a kde sme sa mali rozliezť a pozerať tak niektorí jedinci ( minulý rok sme ich volali dýchavičné hovädá ) zahlásili stovku a Mohamed zatrúbil na ústup. Po vylodení nás natlačili do mikrobusu, s údivom sme sledovali, koľko sa nás tam zmestí – 18 kusov bez šoféra a to bolo Hiace. Tento večer sme urobili rozhodujúci objav, teda našli sme Peanuts bar. Po pravde povedané, nebolo to až tak ťažké nájsť, nakoľko sa nachádzal hneď v susedstve nášho hotela. S hrdosťou môžme povedať, že okolo nás bol vždy najväčší bordel od arašidových šupiek a hneď v ten večer sme vypestovali v čašníkovi pavlovovský reflex, vždy keď nás zbadal, priniesol päť čapovaných pív a košík s arašidami. Povečerali sme šiš kebap z jahňaťa vytrvalca a išli sme spať.
Sobota 13.5.
Poučení predchádzajúcim ránom sme sedeli o 8 00 ešte na raňajkách a čakali sme pri káve, kedy nás príde niekto zobrať. Na lodi nás bolo podstatne viac, noví potápači a po zanorení sme škodoradostne sledovali, ako musia robiť tie isté hlúposti, ako my včera. Ponor nebol ničím mimoriadny, len niektorí z nás videli prvý krát murénu a korytnačku.
Nedeľa 14.5.
Obdobný ponor sme absolvovali aj v nedeľu , pričom poobedný ponor sme absolvovali bez Mohameda, ktorý sa duchaplne vyhovoril na dutiny. Z lode sme sa ponáhľali na hotel, kde sme intenzívne držali palce našim hokejistom, ktorí hrali finále s reprezentáciou Čiech na MS v Petrohrade. Po hokeji sme sa presunuli na benzínku – to je náš objav č. 2, teda miestna, na arabský štýl zriadená predajňa s rybami a inými živočíchmi, ktoré za veľmi mierne ceny a pomerne rýchlo pripravia k jedeniu.
Ponelok 15.5.
Tento deň sa zapísal do našich pamätí ako deň s veľkým D. Načreli sme do špeciálnej ponuky a vybrali sme sa na útes Abu Nuhas, kde boli stroskotané 4 lode. Na jednu z nich sme sa mali ponoriť – Giannis D. Ona sa volala celkom ináč, ale po stroskotaní ju niekto premenoval podľa seba. Zrejme nejaký ambiciózny potápač. Hneď od začiatku to začalo dobre, lebo už v prístave boli vlny väčšie, ako zvyčajne, jedna z našich obľúbených inštruktoriek ( zvlášť sa páčila Igorovi, lebo mala zachrípnutý hlas ) začala rozdávať tabletky proti kinetóze, teda aby nám nebolo špatne. Potom sme vyšli na relatívne otvorené more a naša jachta začala hopkať na 2 metrových vlnách ( možno boli aj väčšie, ale nechcem nadsadzovať ), niektorí sa stiahli z hornej na zadnú palubu. Keď začal vypadávať inventár z priečinkov a skriniek, vtedy dobehol Dušky s rozžiareným pohľadom a nadšene vykrikoval, že konečne sa niečo deje, to je ono, atď. Pristali sme na záveternej strane útesu, kde bola kľudná voda, pochopiteľne breefing aj s hepkou, no a my sme boli ako prvý výsadok. Na miesto ponoru sme sa mali dopraviť na gumenom člne – Zodiac. Lodivod bol kpt. Seat. Teda tak sme ho volali podľa firemného trička, ktoré mal už neviemkoľký deň na sebe. Naskákali sme do gumy, dali sme olová, kompenzátory, fľaše, plutvy, masky, šnorchle a sporiadane sme si sadli do gumeného člnu. Hneď od začiatku nám bolo podozrivé, že sa horné valce člnu ponorili prakticky celé pod vodu, ale nechali sme to tak, zrejme domáci sú skúsenejší. Ako sme sa blížili k vraku, stúpala aj voda v člne a postupne sme jeden po druhom prepadali do hurónskeho rehotu, nakoniec trčala z vody len špička a motor. My ostatní sme mali nafúknuté kompenzátory, takže aj po potopení člna by sme zostali na hladine ako korkové štuple a on si prezieravo zobral so sebou záchranné koleso. Vtedy kpt. Seat začal konať. Najprv vytiahol niekde spod hladiny nádrž z benzínom a podal ju Mohamedovi, ktorý sa už tieť rehotal, čo to dalo. Vrcholom celého predstavenia bolo, keď kpt. Seat začal vylievať z potopenej lode dlaňami vodu, teda začal prelievať more. Nakoniec to vzdal a ešte s bežiacim motorom ako ponorka sme sa vrátili ku jachte. Nakoniec sme spravili výsadok z jachty a začali sme obchádzať vrak pri dne. Bolo to celkom fajn, potom sme vystúpali vyššie a zvedavo sme nazerali cez okná do vraku. Nakoľko sme sa dohodli, že do vnútra vraku nepôjdeme, tak sme tam bez váhania všetci naskákali v momente, len čo Mohamed zmizol za oknom. No a potom sme sa snažili nejakým spôsobom dostať z neho von, lebo udržať sa v dostatočnej vzdialenosti od stien vzhľadom na prúdenie vo vraku a vyšších etážach 5 – 7 m pod hladinou už aj na príboj, nebolo vôbec jednoduché. Do jednej miestnosti nás prúd vtiahol, od inej odhodil, no a všetko sa to kývalo v pravidelnom rytme vĺn. Safety stop na nejakom rahne, kde sme viali ako vlajky a každý chcel byť už hore a to netušil, že to je iba začiatok. Nakoniec sme predsa len vyliezli na hladinu, kde plávalo lano uviazané o vrak, ktorého sme sa mali držať, kým nepríde pre nás čln. Tomu sa však veľmi nedarilo prísť po nás a tak sme tam viali na lane asi 15 minút, aj sme si zvykli a mali sme z toho neuveriteľnú zábavu. Nakoniec však prišiel pre nás väčší brat nášho Zodiaca a bezpečne sme sa dostali na našu jachtu. Obed nám sľúbili až po druhom ponore, lebo plavba trvá asi 3 hodiny a jesť sme dostali až cestou naspäť. Všetci sme sa chystali na klasický reefový ponor typu tam a späť a hlavne nevedeli sme si predstaviť, čo by nás mohlo ešte po prvom ponore vzrušiť. Tak sme lenivo plávali pozdĺž útesu a keď prakticky až na otočke Mohamed zamieril smerom od útesu do mora, všetci sme spozorneli. No a potom to prišlo. Bol tam, ležal v piesku a ani sa nepohol. Videli sme žraloka, ktorý mohol mať tak 1,5 m. Spravili sme okolo neho kruh, žralok sa ledabolo sa zdvihol z dna, dva krát nás oboplával a zmizol v hlbočine. Do prístavu sme prišli už za tmy, z bežného repertoáru sme vypustili večeru a bezpečne sme zakotvili v Peanuts bare.
Utorok 16.5.
Tento deň bol posledným dňom potápania. Na lodi boli s nami aj dve ženy – manželka, syn a pravdepodobne sestra kapitána lode, takže bol zavedený špeciálny režim. Počas čulého a veľmi zaujímavého rozhovoru medzi kapitánom a jeho manželkou, z ktorého sa ani vytušiť nedalo vôbec nič, sme skoro narazili na útes. Ešte nejakých 5 metrov a Dušky by sa radoval znovu. Mohamed odišiel na over night ponor a tak sme dostali nového inštruktora – Kojaka, vlastným menom Fahti, špecialista na holandskú zmalovanú blondínu.Prvý ponor sme robili v nejakej polomŕtvej zátoke, kde boli chobotnice a korytnačka, poobede dospel k záveru, že sa mu do vody nechce a pustil nás samotných. Vtedy padli ďaľšie historické vety, ktoré by mohli byť plným právom vytesané do kamenných dosiek.
I trust you.
Not deeper then 15 m, I will check your computer after dive.
I trust you.
Please!
Aj keď nám naše počítadlá nekontroloval, nesklamali sme jeho dôveru. Ale ešte predtým sme znovu utopili Zodiac aj s kpt. Seatom, lebo sa jednalo o výsadkový prúdový ponor. Ani z ďaleka sme sa nedostali tam, kde už je prúd, museli sme vyskákať z člna a odpotápali sme v podstate to isté čo doobeda. Treba však podotknúť, že túto situáciu riešil kpt. Seat už rutinérsky s úsmevom na perách. Tak sme sa rozlúčili s vodou. Domov sme sa vrátili celkom spokojní, na benzínke sme sa navečerali a pomerne skoro sme zaspali, lebo ďaľší deň nás čakala cesta do Luxoru.
Streda 17.5.
Dlhý deň. Objednali sme si fakultatívny výlet do Luxoru, ktorý bol vzdialený cez 200 km. Podľa inštrukcií mal pe nás prísť autobus o 5 15, tak sme si nastavili budík na 4 45. Presne o 4 45 zvonil telefon, kde som sa dozvedel:
Bus is here.
Plaese be quickly.
Pochopiteľne sme sa dostali z hotela až o 5 15, ako bolo vopred plánované. Prečo prišli po nás už o pol hodiny skôr a prečo nás nečakali na recepcii sľúbené balíčky s raňajkami, to už z nás nemal nikto silu vystopovať. Jediným výsledkom bolo to, že doobeda sme stihli zjesť každý jednu Tatranku, alebo Horalku, ktoré zobral Dušky prezieravo zo sebou. Do obeda sme boli všetci hladní, ako neúspešní spisovatelia. Ale po poriadku. Nastúpili sme do veľlkého, moderného, klimatizovaného autobusu, v ktorom sedeli 3 ľudia. Cestou sme zastavili ešte vo viacerých hoteloch a autobus sa prakticky zaplnil. Našim cieľom bolo stihnúť kolónu, ktorá pod policajným dozorom prejde cez púšť až do Luxoru. Asi o 6 30 spomínaná kolóna tvorená obrovským množstvom autobusov a minibusov, dlhá možno 2 – 3 km, na čele a na chvoste s policajtami vyrazila smerom na Safagu. Cestou sme míňali množstvo strážnych stanovíšť, na okeniciach sa hojne vyskytoval ostro nabitý Kalašnikov. Po úmornej púšti sa náhle údolie zazelenalo, objavili sa zavlažovacie kanály z Nílu a usilovne pracujúci roľníci. Zdesene sme pozerali na príbytky v ktorých bývali. Pred obedom sme sa konečne dostali do Luxoru, kde sme dostali sprievodcu, žoviálneho zachrípnutého mladého muža s paličkou, ktorej hlavicu tvorila kobria hlava a ktorou sa vehementne oháňal a do všetkého klopal. Ale viac ako čaro jeho osobnosti sme si uvedomovali zadúšajúce teplo a nikde v okolí ani kúsok tieňa. Poklusom sme prešli chrámy v Karnaku, o to viac času si dal na údajne originálnu výrobňu papyrusu, kde sme mali vidieť klasickú výrobu papyrusu, no a hlavne nakúpiť čo najviac umeleckých diel miestnych majstrov v 3D zobrazení. Nehovoriac o tom, že tie isté maľby na takom istom papyruse sa dali kúpiť hocikde na ulici desaťnásobne lacnejšie. Potom nasledoval dlho očakávaný obed a plavba po Níle. Komerčnú časť sme vybavili návštevou dielne na výrobu alabastru. Ešte šťastie, že sme mali v skupine Rusov. Tí kupovali všade a všetko. Keď sa konečne dohádali na cene, mohli sme si behom, ale skutočne behom pozrieť kolosy Amenhotepa III. a Ramsesa II, potom narýchlo Údolie kráľov a ešte rýchlejšie palác kráľovnej Hatepšut. Nakoniec sme znovu naskákali do klimatizovaného autobusu a celá ceremónia s kolónou stráženou policajtami sa zopakovala. Nakoniec sme pred jedenástou šťastlivo dorazili do hotela a ešte dlho po polnoci sme si mali čo povedať.
Štrvtok 18.5.
Ráno sme sa pomaly zobúdzali, lenivo sme sa ponevierali medzi izbami, až sme sa nakoniec pobalili, veci sme dali do depozitára miestneho hotela a my sme strávili zvyšok dňa na pláži, kde sa niektorí z nás bez ostychu kúpali v bazéne, cestou naspäť sme ešte zviedli urputný boj o tričká s miestnymi predavačmi, posledné pivo v Peanuts, letisko v Hurghade, Viedni a konečne vlastná posteľ.
P.S.: Remember HEPCA ( Hurghada Enviromental Protection and Conservation Association )
Miro Lisý