Ako každý rok sa na začiatku Mája chodí do Dunajských ramien na Maďarskej strane, tento rok nám to pre mimoriadnu situáciu ohľadom pandémie COVID 19 a teda zatvoreným hraniciam s okolitými štátmi, nebolo politickou situáciou umožnené ísť na Maďarskú stranu Dunaja. Tak voľba padla na Malý Dunaj – tam sme dlho neboli. Rozdelili sme sa na dve družstvá:
TEAM A – vyrazil z Vrakune v piatok 1.5.20 – Saška na zjazďáku, Luciša a Slivka – na dvojke seekajaku
TEAM B – sa pridal v sobotu pred obedom vo Vlkoch na km 101 – Denda – jednotka seekajak a Maťa s Miškou na dvojke.
Vo Vlkoch nás najskôr veľmi prekvapila rampa, ktorá nás nepustila autom k vode a tak sme si tam museli všetko odniesť. Baby sme na prvý pokus nenašli, schovali sa vraj o km nižšie, ale nebol to celý km. Spali na veľmi nenápadnom mieste, aby nemali zbytočné problémy.
Tak sme si nabalili lode a vyrazili na ďalší už spoločný deň na vode. V pláne bolo asi cca 30km. Chceli sme spať niekde pod Madaraszom. Rozpádlované dievčatá zo včera nahodili tempo ako by sme boli opäť ako za starých čias na SUSTREDENÍ, čo mňa a ani Maťu moc práve nenadchlo. Obed sme si dali na pravom brehu oproti vodáckej krčme u Pacha – bolo tam pole, kde Luciša nacvičovala
Mlynské kolo na kolese od závlahy. Vysušili sme si veci a ušli tesne predtým ako sa malinko rozpršalo. Silný vietor nás celkom popohnal z toho prašného okraja pola.
Zastavili sme sa kúsok poprechádzať aj pri Vodnom Mlyne v Jelke – bolo tam snáď milión ľudí, tak sme sa tam pomotali už aj my. Mala som už bolesti v nohách od chrbtice, tak som potrebovala kúsok si zacvičiť na brehu a žiadne iné pekne výstupisko v okolí nebolo. Využili sme aj otvorený bufet a baby boli kúpiť niečo na pitie a pod zub.
Ako sme nastúpili na vodu, ver-never vo vode pred nami sa brodil koník aj s vlečkou, čo vozí ľudí.
Nižšie dole prúdom sme už vlastne začali aj hľadať útočisko na nocľah. Najskôr nás oslovili nádherné brehy cca 5 minút pod Mlynom na ľavom brehu, kde však bola „Tabuľka v Azbuke“ – Táborisko 3 € osoba – veľmi sme sa na tom bavili, že sme to nevedeli prečítať hneď. Potom sme prepádlovali „rovinku“ kde aj boli označené metre, tak sme si mysleli, že ide o rovinku kde Miška strávila svoju mladosť na tréningoch v kanoistike a tak sme boli spokojné že sme pod Madaraszom. Táborisko sme si našli a ľavom brehu, celkom prijemne sa nastupovalo, neďaleko bola lesná cesta a bolo tam aj ohnisko (na akom km netuším nakoľko sme sa asi stratili na ktorom sme km).
Rozložili sme sa, dali si večeru a kecali do noci pri ohni. Maťa by kecala aj celú noc, keďže si dala kávu a do tretej nevedela zaspať. Celkom sa rozfúkal vietor a keďže sme spali pod stromami a v stane znie vietor horšie ako v skutočnosti, tak vznikla aj nočná panika – čo robiť ak na nás padne dajaká haluz. Padla čo boli opreté o strom nám sfúklo a tak Luciša to bola vonku skontrolovať. Bola to taká povedzme zaujímavá noc ☺
Na druhý deň sme sa motali, dospali sme noc, dali si raňajky a kávu, pobalili veci a pomaly vyrazili. Presne o 11:11 sme boli na vode. Keď sme nastupovali na vodu, Maťa sa zobudila a začala fotiť a nahrávať video. Miška ju čakala aby spolu dali loď na vodu a Maťa tam pobehovala – „Ešte vám ukážem fotku mami“ – to sme sa už všetky museli smiať 😀
Nakoniec sa ukázalo, že Madarasz bol 2x – najskôr socialistický a potom prišla takmer 2 km rovinka a potom ďalší Madarasz s veľkou Reštauráciou na pravom brehu. Nasledovala lávka pre peších cez vodu, kde aj bol km ale nevideli sme jeho číslo – ale myslime si že to bola cca úroveň Orechovej Potône. Mysleli sme si teda pôvodne že sme asi o dosť veľa km ďalej ako sme naozaj boli.
Neskorší obed okolo 13:00 sme si dali na krásnom mieste cca 56 km, kde sa opäť dalo dobre vystúpiť aj slniečko sme mali. Potom sme nasadli, Ujo na opačnej strane brehu nám povedal že do Jahodnej to máme ešte tak hodinku. Tak sme prepádlovali krásnu dlhu rovinku až sme prišli k prenáške pred Jahodnou. Na začiatku zdrže pred prenáškou v Jahodnej, je možnosť táboriť na pravom brehu. Zdvihol sa ozaj veľký vietor, fúkalo a bolo nepríjemne, tak sme sa nakoniec rozhodli skončiť už tu bolo cca 14:00.
Saška zavolala Miríka aby po nás prišiel, on potom vzal Lucišu po jej auto do nášho pôvodného cieľa. Boli preč takmer 40 minút, zatiaľ sme poschovávali veci pred dažďom ktorý nás našťastie nakoniec minul len okrajom. Fúkalo tak, že voda mala nádherné hrebienky a Saške skoro odfúklo zjazďák. Dali sme si ešte dokopy pár spomienok a mohli sme naväzovať a vyraziť domov.
Empatická Ciša:
Slivka ako jej háčik jej hlási: „Stojím vo vode.“
Ciša na to: „Ja nie 😀„
Maťa sa každého rybára pýtala – a nebolo ich málo: „Naženieme Vám nejaké ryby?„
Prenáška v Novej Dedinke – na pravom brehu !!
