15. máj 2003 – Denný rozkaz: obnoviť operácie v oblasti Melenu
Nejakým zázrakom a podľa rád Vedata sa nám podarilo Melen nájsť cca o 60 km ďalej než sme ho hľadali pôvodne. V dedine kde štartujeme to vyvolalo patričný rozruch a okrem hasičov tam boli asi všetci. Na vodu sa nechce Keyshovi, Pucherovi a Mirovi. Zato ide s nami zase Roman – náš šofér. Voda nebola ťažká len WW2 –3 aj keď päť kopatčákov zase zarobil. Oproti riekam z juhu je voda špinavá a trochu smrdí, tak trochu hnoj. Vodočet ukazoval 50 alebo 150 alebo 250, neviem presne, lebo celé metre im tam chýbali. Na rozdiel od juhu , kde hory sú vysoké, pusté, drsné a nehostinné, tu sú nižšie a pripomínajú dažďový prales z diaľky. Končíme v dedinke Ortaköy, cestou do preč si dávame zase kebap a postupne míňame posledné poctivo zarobené milióny pri pomyslení na neodvratný návrat do slovenskej reality. Skúšame pre zmenu aj kúpanie v Čiernom mori cestou a potom už len poďho domov.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
16. – 17. máj 2003 – Denný rozkaz: ústup na Slovensko, nie však bezhlavý útek
Putujeme pomaly domov. Jednotlivé hranice zdolávame pomaly rutinne. Kontrolné stanovištia, poplatky…… Medzi dvoma búdkami v Turecku či Bulharsku stíhame flašku whisky. Srbom ukazujeme dlhý nos a vztýčený prst ( viete asi ktorý ) a skúšame to plný očakávaní cez Rumunsko. Srbský poplatok za jednu osobu dávame za celú našu perepúť, takže ušetríme. Bol tu síce pokus nás ošmeknúť o nejaký poplatok za akúsi taxu ekologičnú, ale po zvýšení hluku v aute tí dvaja chytráci pochopili , že nič nebude. Síce sme striehli čo nás čaká, ale nič. Postupom na sever úroveň ciest a kraja trocha stúpa. Zrejme by tiež radi cúvali do únie. Potom Maďarsko a konečne v sobotu ráno sme doma. Víťazne tiahneme ulicami Blavy až na lodenicu, kde dávame cieľové foto a posledné turecké pivo a potom všetci kadeľahšie.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.