6. máj 2003 – Denný rozkaz: presunúť front na horný Dalaman
Ťažké ráno a čaká nás ťažká voda, z ktorej sa neskôr vykľula ešte ťažšia než sme si mysleli a než sme si trúfali. Ráno nás odváža Alibus na horný Dalaman. Cestou stojíme na pstruhárni – rybej farme a objednávame si ryby na večer. Sedem z nás: Ja, Smolík, Miro, Šeďo, Keysho, Luciša a Pucher sadáme na horný úsek, zvyšok odváža Alibus na štandardný úsek, kde nás majú čakať. Cca po 250 m, po štarte Keysho skáče na oči do nejakej blbosti, stráca pádlo a loď seba našťastie nie a nejakým zázrakom nachádza seba na brehu. Tak toto sa nerobí. Sebavedomie a morál klesajú tam kde chrbát stráca slušné meno. Sme nútený robiť pomerne dlhú prenášku , dokopy možno nejakých 2-2,5 km. Sem tam využívame aj hádzačky na prenášanie. Najhoršie je na tom Miro s jednou neoprénkou, lebo druhú dal Keyshovi, ktorého sme poslali pešo. Občas sa nám podarí na 50 m sadnúť na vodu, ale katarakt nie a nie skončiť. Horšie je keď prichádzame na miesta, kde sa nedá prenášať. Čo teraz? Kto pôjde prvý? Ako vždy sa toho musí ujať Smolík. Nachádzame aj Keyshove pádlo v tíšine, ale čo s ním v ťažkom a neznámom teréne? Nechávame ho teda napospas vode . Snáď ho nižšie chytíme, no už sme ho nenašli. Krátko pred koncom nachádzame aj loď trochu dochrámanú , ale použiteľnú. Keďže nevieme koľko ešte budeme na vode – doba je pokročilá – nechávame ju na brehu. Ešte v prvej tretine sa mi pri eskimovaní podarilo naraziť prst až necht sčernel a pôjde zrejme dole. Objem zväčšil asi tiež na dvojnásobok. Studená voda tomu trochu pomáhala, ale asi deň to hovadsky bolelo. Mirino sa pri prenášaní strepal zo skaly, Juro si natĺkol ruku na tom istom mieste , kde aj ja. Pridal k tomu ešte aj kopatčák. Úspešný deň. A kde je ešte koniec. Chvalabohu konečne prichádzame na začiatok štandardnej trasy , kde už ostatný nervózne čakajú. Medzičasom aj oheň rozložili. Keby tam neboli, možno tam prenocujeme. Myslím , že bolo z našej strany nerozvážne sadnúť na vodu bez základného lezeckého materiálu, lekárničky, nejakej KPZ a pár rezervných vecí. Nezdržujeme sa dlho a prášime dole, viac menej bez prestávky. Insti a Šeďo kopali, nestačil som zírať a chytať lode. Konečne sme v tábore. Záver sme zmákli za cca hodinu. ? V tábore nás už čaká Roman aj s večerou. Super vodič. Po chvíli dochádza Kesho na motorke. Podľa predpisov má vzorovo prilbu, ale na čo mu je špricka na motorke ? Na ryby už nemáme pomyslenie, rozprávame zážitky a zaliezame postupne do pelechov.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
Nedeľné zamyslenie Jána Suchára:
„Celkom pekný kraj, pekní a príjemní ľudia a najmä deti. Deti sú zlaté. Cestou na Dalaman vídame malého chlapčeka s kvetinkou každý deň pri ceste ako nám máva. Môže byť kraj akýkoľvek biedny, deti ho robia bohatým, môže byť drsný, deti ho zjemňujú, môže byť neprívetým a škaredým , deti ho robia jemnejším a pekným.“
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.