13. máj 2003 – Denný rozkaz: presun po hornej Alare na predošlé stanovište
Sadáme na vodu pod vodopádom. Je to pekné, impozantné a grandiózne ( viac cudzích slov, ktoré neviem čo znamenajú ma nenapadá ). Alara vzniká zrejme sútokom dvoch potokov Çündere a Daģdere, súdiac aspoň podľa tabuliek na mostoch. Tento úsek by mal mať 3 km WW3( my sme pridali ešte cca 1km), potom 3km WW 4,5,6 X a na koniec 3 km WW 4-5. Nám by stačili prvý a posledný úsek. Prvý úsek zvládame v pohode a pri pochybnom moste nás už čaká autíčko. Po pokuse o obhliadku stredného úseku naväzujeme s úmyslom presunúť sa nižšie a dať si poslednú časť. Čo čert a Roman nechceli auto nevytiahlo po ceste pochybnejšej ako ten most. Tak odpojiť vlek, postupným postrkovaním, tlačením a šoférovaním dostať auto hore. Potom odviazať lode vynosiť ich hore, ako aj obsah vleku. A na záver – Burlaki na Alare – zapriahnuť sa do vleku a vytiahnuť ho hore. Potom všetko znova nainštalovať nazad. Sme še takto pobavili a pekný deň a naše sily sú v prdeli. Už zo spodného úseku horného úseku nie je nič a vraciame sa na Manavgat. Vodočet na hornej Alare ukazoval 250 cm ak sa nemýlim, čo ťažko konfrontovať s niečím a hlavne s germánskymi kubíkmi. Po príchode na starý známi flek na Manavgate, mi to nedá a zisťujem stav vody. Vodočet ukazuje 200 cm – klesla, ale stále je to dosť.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
14. máj 2003 – Denný rozkaz: útok na horný Manavgat
Ráno sa presúvame na horný Manavgat. Rozhodol som sa , že to asi nemusím mať za každú cenu a tak na vrch nesadám. Nakoniec odvážlivcov ostáva len 4 kusy Luciša, Miro, Smolík a Pucher. Ostatní sa spokojíme so štandardnou štrekou. Sadáme hneď aj na vodu, len Mojo ostáva čakať horných štyroch. Asi uprostred etapy, pri pstruhárni, priberáme nášho šoféra Romana, ktorého nahrádza za volantom Keysho. Vcelku mu to išlo , iba päťkrát kopal a aj tie kopatčáky sme mu nakoniec odpustili. Zbehli sme dole na táborisko a urobili cigánsky deň a začali chystať večeru, keď prišla správa od horných, že tudy cesta nevede a máme po nich dojsť. Všetci sú našťastie OK, tak ich prevážame k už asi netrpezlivému Mojovi a po chvílke sú dole na táborisku tiež. Po reštarte auta sa presúvame hore smerom na Konyu a Ankaru. Čosi sa šušká v podpalubí o nejakom soľnom jazere, ale s chvíľkovím motaním sa tam vyskytujeme za hlbokej noci a aj tak odchádzame preč. Spíme na akomsi parkovisku. Zažili sme konečne po tých horúčavách aj ozajstný turecký dážď v trvaní asi 15 sekúnd.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.