Dlhoplánovaný víkend na divokej vode sa napriek zlým vyhliadkam uskutočnil! Ciša v stredu nevedela, čo od dobroty bez detí – šla sa bajkovať (a plieskať sa o zem). Röntgen ukázal, že jej ľavá ruka prežila tieto radovánky bez zlomeniny. Menej šťastia mal ďalší pôvodne plánovaný člen – Mišo. Ten sebou preistotu sekol na cesťáku, následky vraj nezlúčiteľné s pádlovaním. Zato náš Mišo trupka Šeďo len oznámil, že nemu sa nikam ísť nechce, ale nakoniec sme sa stretli v lodenici v nasledovnej zostave:
Ciša
Trupka Šeďo
Smolík
Marek R. a.k.a. Mišo a.k.a. Jano
Cyprián
Piatok večer obtiažne naväzujeme na Viano, do kufra dávame bajk (hádajte koho?:-) , gril a dve fľašky tulamorky. Nakupujeme , tankujeme, fúkame kolesá a hor sa smer Brekeke.
Zadná sekcia pozerá Kolju, dve trupky majú vpredu troška nudný road movie. Niečo po polnoci zaľahávame na parkovisku pri nástupne na Kummerbrucke.
„Prš alebo neprš!“ tak sme na seba noci striedavo naťahovali tarp a dávali ho dole.
Sobotné ráno. Nakoľko spíme na parkovisku, mali by sme vstávať tak skôr. Nevydalo, o pol desiatej začína pršať, vstávame, raňajkujeme, pácujeme mäso na večer.
Hľadáme výstupné parkovisko, následne sa vyvážame naspäť na začiatok. Tam sadá do auta Ciša, ide autom dole, aby sa nakoniec vyviezla s rakúskymi kajakármi hore.
Vody je tak pomenej, pár kubíkov. 4 km nám trvajú cca 3,5 hodiny, najmä prvých 600 metrov je náročných skôr na prechádzanie, ako na člnkovanie.
Trikrát prenášame, veľakrát pozeráme. Keby bolo viac vody, asi by sme toľko nemuseli… Trupka Šeďo dnes nemá svoj deň, podchvíľou eskymuje… Inak sa na vode nič vážne nestalo.
Naväzujeme, ideme do maďarského kempu nad Wildalpenom. Tu zisťujeme, že sa tu vyrojil najmä slovenský Oracle Support, po žiadnom maďarovi ani stopy. Grilujeme, popíjame a dohadujeme sa s tetou domácou, že kde budeme spať.
Grilujeme mäsko, hermelíniky, šampióniky (bravó Mišo) a
pijeme červené vínečko z parádnych pohárkov (bravó, vedúca)
a ideme spať , dávame šláftrunk na Baustelle. Kto by stany a tarp močil… Len nech nám, kua, nezoberú rebrík…
Nedeľa ráno
Vyrážame na Koppentraun, je to vcelku kus cesty. Ale teta v plechovej krabičke nám vybrala vcelku dobrú cestu, takže pohodička. Tu asi bicykel sťaby shuttle nevyužijeme, lebo cez KopenPass je to tak na bodkovaný dres za vrchársku prémiu. Smolík zváža auto, berie koloidúcu taxitetu za zweiziebzich, a hopky môžme sadnúť na vodu, ktorej je presne 107,5 cm. Všetko ideme na oči, hlavnú perej každý inak. Už by sme ten kopáč mohli ísť niekedy aj ža vyššej vody… Ale aj takto je super 🙂
Opäť obtiažne naväzujeme, obedujeme wien mit pommes, a pádime dom. Marek auto s tvrdou spojkou vraj ešte nešoféroval, že nás varuje a také kecy… Majiteľka vozidla zaviedla účinné opatrenie a mohli sme vyraziť:
Hejže nám bolo dobre… Zábery z vody moc nemáme, musíte nám len veriť, že sme sa aj člnkovali. Všetky fotky sú od Mareka, za čo mu patrí veľká vďaka.
PS test pozornosti. Čo bolo pi.ovinou zájazdu, milí čitatelia? 🙂
Ze by ten bicykel?
Komentáre sú uzavreté.