Veľa zážitkov, málo spomienok

… alebo ako sme kajakovali na Krku

16.06. – 20.06.2010

2 x K2 – Matvej & Feši, Thomas & Slávka

3 x K1 – Milan, Martin, JanKatka

Klimno – Krk  = 80 km, 15 h. pohybu na vode, priemerná rýchlosť 5 km/h,  maximálna rýchlosť 13.5 km/h. To, že Krk 2009 bola nádherná akcia, potvrdia všetci zúčastnení. Ale že Krk 2010 bude ešte lepšia, to nikto nepredpokladal. Po roku aj pár dňoch len s malými zmenami v osobách a obsadení vyrážame dokončiť, čo sme vlani nestihli. Z lodenice Vinohrady štartujeme v utorok večer, odprevádzajú Sigi s Karlom a húfy komárov.

V stredu ráno rozliepam oči na zadnom sedadle auta a zisťujem, že už pár hodín sme na mieste. Slnko svieti, voda láka a všetci ostatní sedia v kaviarni oproti. Kávičkou a travaričkou zľahka začína deň. Na vodu sadáme na pravé poludnie. Prvá pauzička nenechá na seba dlho čakať, vorvane vyloďujeme na najbližšej verejnej pláži. Zľahka zaplávame, čo to pojeme, niečo dosť popijeme (pán je gurmán!), vyskúšame, či funguje čerpadlo a pokračujeme. Netušíme ešte, že táto etapa nebude mať konca. Disciplinovane dodržiavame návyky z divokej vody, poradie aj rozostupy. Tie sa onedlho zväčšia až tak, že si navzájom mizneme z dohľadu. Nekonečne dlhý „Mys dobrého bukového samaritána“ križujeme priamo a nečakáme sa.

Tojáši sú najrýchlejší a miznú za obzorom, zmiešaná posádka robí občasnú spojku, ale po chvíli ich to prestáva baviť a strácajú sa v diaľke. Ja nestíham, ale ostávam pokojná, veď kapitán s Martinom zaostávajú tiež.

To preto, že sú z nás „najzodpovednejší“ a nacvičujú samozáchranu.  Ďaleko od brehu a dôkladne, keď už majú to čerpadlo!  Po pár km a dlhých chvíľach samoty skôr vytuším ako uvidím 2 kajaky vylodené na pevnine a z posledných síl pádlujem k nim. Mám toho plné zuby. Na miniplážičke je miesto tak pre 3 lode. Milan s Martinom k nám však nezabočia, ale miznú za útesom. Slávka za nimi márne beží cez kopec. Neostáva nám nič iné, len sadnúť do lodí a ťahať za nimi. Stretneme sa po chvíli, keď pochopia, že nás prešvihli a musia sa vrátiť. Našťastie neďaleko nachádzame zátoku s nádhernou plážou a mólom ako stvoreným na spanie. Toto bude najkomfortnejší nocľah celého výletíčku, tie ďalšie už budú na plážových kameňoch s akupresúrou chrbtice v polohách indických jogínov. Pri západe slnka padáme do spacákov. Na zoznamovací večierok nemáme sily ani morál.

Vo štvrtok ráno nám slnko praží na hlavu. Horúčava nás bude sprevádzať celý deň. Dnešná etapa je nádherná, je bezvetrie, hladina ako zrkadlo. Pádlujeme popri vysokých kolmých skalách, moceme sa v jaskynkách a roklinkách. Zhora na nás bečia pasúce sa horolezkyne (ovce a kozy). Opäť zodpovedne dodržiavame poradie a rozostupy, len s malou zmenou – dnes som „najzodpovednejšia“ ja a Thom. Som ako obvykle najpomalšia, Thom so Slávkou mi robia garde a spolu „zablúdime“. Pri hľadaní zvyšku flotily nás zláka dlhočizná zátoka, v ktorej vytušíme civilizáciu a príležitosť na doplnenie vody a iných nápojov. Ešte nedopíjame ani prvé pivo, keď nás Martin prichádza vyzdvihnúť. Konečne sme všetci spolu a patrične si to užívame. Dorážame Jahmalovicu, ktorú sme vlani vyhrali vo fotosúťaži v kategórii Šport a návykové látky práve za fotku z Krku2009. Inšpirovaní týmto úspechom chystáme fotky do ďalšieho ročníka. Jahmal, môžeš páliť ďalšiu, to musíme vyhrať! Do zátoky, kde budeme spať, pádlujeme ako 7-veslica bez kormidelníka – Thom pod vodou zviazal kajaky a tak robíme prvý vláčik tohto výletu. Ďalší dáme o 2 dni neskôr na rozlúčkovom večierku. Po večeri sa časť posádky vyberá na turistiku po najbližších kopcoch. Ja s kapitánom potom postavíme nejaké čudo, čo tak trochu pripomína stan. Úmysel dobrý, realizácia poslabšia: do čuda pri nočnej búrke trochu tečie. Martin stan nepostavil a budí sa na vodu napršanú do uší.

V piatok ráno ma pečúce slnko a bečiace ovce vyťahujú zo stanu. Spiaca Slávka v prestrojení za indiánsku squaw drží stráž v skalách nad táborom. Nemáme už vodu, ale civilizácia je už blízko. V Baške dopĺňame zásoby, dáme pizzu, kávičku, sladoledík a pivečko. Dvíha sa vietor aj vlny, preto k majáku volíme najkratšiu cestu a zátoku strihneme krížom. Spodný cíp ostrova je krásny, len tie vlny ma trochu rozhadzujú. V nádhernej skalnej rokline obliekam vestu. Za rohom fučí už poriadne, vlny budia rešpekt a mňa chytá nepokoj. Milan správne usúdi, že rozostupy dnes radšej držať nebudeme a robí mi safekajakára. Po chvíli je všetkým jasné, že bude lepšie zakempovať. Plážičiek na pobreží je už viac, ale mnohé sú obsadené, predsa len sme už bližšie k obývanej časti ostrova. Nakoniec nájdeme jednu dosť veľkú a peknú zátoku (U mŕtvej ovečky). V diaľke sa blýska, ale stany na noc nestaviame. Až o 3 ráno, keď precitáme na hrmavac a blýskavac. Práve včas, o chvíľu prichádza lejavac.

V sobotu ráno je slnko konečne zalezené pod mrakmi, nemá nás čo vyduriť zo stanov a tak vstávame až o 10 h. po výdatných 12 hodinách spánku. Popádlujeme len zľahka a zakrátko pristávame v FKK Konobe, kde výdatne poobedujeme: Pleskavička v kombinácii s trojbojom (pivo, víno a nejaká neidentifikovateľná frndžalica). Vysmiata čašníčka si tej frndžalice dala asi tiež, lebo účet je riadne mastný. Pred sebou máme už len presun do kempu Ježevac v mestečku Krk, v ktorom si vlani tojáši užívali morskú surfovačku v 2m vlnách. Tentokrát je hladina pokojná. Punat obchádzame. Nečakáme sa, veď túto vodu už poznáme. 🙂 Milan mi džentlmentsky robí doprovod a ja skúšam samozáchranu. Dá sa. Na rovnej vode naliezam z vody do kajaku bez problémov. Vyloďujeme sa na hlavnej kempovej pláži. Čaká nás rozlúčkový večierok. Skočil búčik bystrým krokom na tanečný parket… a čo mladé tancovalo a čo staré tiež. Roztancovali sme všetkých, čo sa mihli v dosahu, anemické holanďanky aj s ich skysnuto sa tváriacou hlavou rodiny, miestne Sheily, rekreantov aj personál. V závere večera hovoríme všetci plynule po chorvátsky. Ako inak, blíži sa búrka. Optimisticky zalomíme na pláži, vychutnávame si nádheru bleskov a počítame sekundy medzi svetlom a zvukom. Po pár minútach je obloha súvislo osvetlená, utekáme teda do krčmy a pod strechou hľadáme aspoň kúsok suchého miesta na spanie. Márne. O chvíľu je voda všade. Táto búročka bola Top10.

V nedeľu ráno prší. Čašníci otvárajú krčmu, ale sú k nám tolerantní a pri prestieraní stolov nás trpezlivo prekračujú. Prichádzajú prví hostia, presúvame sa bufetiť a dospávať do detského kútika. Detičky sa tu dnes nepohrajú 🙂 Šoféri odchádzajú pre autá. V informačnej kancelárii sa pýtajú na dopravu do Klimna a dievčina za okienkom zisťuje, ako sa sem dostali. Keď počuje, že na kajakoch, klepe si po čele. O necelé dve hodinky sú späť. Balíme v daždi a tak navlhnú aj veci dovtedy suché. Na pravé poludnie sadáme do áut, do lodenice prichádzame večer o ôsmej. Vítajú nás húfy komárov…

Howgh!

[mudslide:picasa,0,janatekelova,5488172100693438961]