Katka od januára trénovala na Košický maratón a tak bolo jasné, že budem supportovať toto podujatie svojou účasťou. Niekedy koncom jari sme namotali aj Bulhara na jednej nevinnej návšteve na Olivovej, kde sme aj trošku vínka popili. A už nebolo cesty späť. Každý z nás trénoval či netrénoval po svojom. Dal som pár výbehov s Bulharom, ktorý bol rýchly ako blesk… tak som mal veľký rešpekt. Až tak často sme spolu nechodili, aby ma veľmi nedemotivoval. Katka dávala brutálne objemy, 5-krát týždenne – proste príkladná príprava, jasný plán a koncepcia. Ešte aj na dovolenke nemilosrdne behala. Môj až absurdný odpor k asfaltu a láska k trailom spôsobili, že som na asfalte celkovo dal v rámci prípravy na maratón asi tak 20k, jeden 9k Night Run na poslednú chvíľu a zvyšok boli lesné chodníčky. Ani s tou mojou pravidelnosťou to nebolo veľmi slávne. Výkonovo som kolísal úplne hore-dole, asi ako som sa vyspal, a intervaly som dal celkovo jedenkrát, aj to len preto, že som nemal v ten deň veľa času. Ešte týždeň pred maratónom som dal 17k Krasňanskú kúriu, pocitovo dosť slabo, ale nakoniec zlepšenie o 10 minút oproti jarnému podujatiu. Takže pocity veľmi zmiešané – mizerne slabý tréning, kolísavá výkonnosť, ale obrovská radosť z behania. Zaujímavý mix. V lete sa podarilo pár dobrých väčších behov na Stubai, Dolomitoch a Roháčoch, čo ma možno trošku zachránilo. No a dokola som pozeral Krupičkov film In the High Country a Unbreakable z Western States 2010… Motivácia teda bola, aj keď maratón bol mimo čohokoľvek, čo by som si vedel predstaviť. Či už na charakter alebo vzdialenosť. Určite bolo mentálnou pomocou tých 190km, čo som dal na cesťáku s Palom, čo som si pôvodne rovnako nevedel predstaviť 😉 Až kým som to nedal. Veľmi poučná skúsenosť to bola.
Týždne pred maratónom sme kuli stratégiu a Bulhar zahlásil, že pokiaľ to nezabehne pod 4 hodiny, tak sa nám ani neoplatí tam chodiť. Cieľ bol teda jasný. Jeho reálnosť s veľkým otáznikom. Vyšlo nám, že priemerné tempo 5:30 je hraničné, ale ako rýchlo treba ísť prvú polovicu, aby sme v pomalšej druhej polovici stihli želaný priemer, to nikto z nás netušil. Katka mala jasný cieľ zabehnúť to v limite 6 hodín, čo bola brutálna výzva. Všetci sme teda mali jasno v tom, čo chceme, ale nikto z nás netušil, ako to dosiahneme. Život je krásny.
V sobotu ráno sme nasadli so všetkými našimi otáznikmi, obavami i ambíciami do ícečka do Košíc. Črtal sa krásny deň, vládla pohodka. Vlak bol plný maratóncov, takže nikto o ničom inom ani nehovoril. Vykoumali sme kadejaké veci, čo by bolo dobré jesť, niečo sme si otestovali už predtým, tak v preplnenej taške nechýbala chia, konopné semienka, banány, avokádo, tortilly a polničkový šalát. Katka urobila parádne banánovo-vajcové palacinky. A áno, mali sme aj nejaké ionťáky a gely, aby sa nepovedalo… Poobede vystupujeme v Košiciach, riešime registráciu v Auparku a ideme hľadať náš hostel, ktorý bol teda fakt kus cesty od stanice. Bývalý intrák alebo čo to bolo, bol jednoduchý, ale až také extra očakávanie sme nemali – sme radi, že sme niečo rozumné našli na tento termín. Na večer vyrážame do mesta, koná sa tam Biela noc, ale s výnimkou prechádzky po ulici plnej sviečok s troškou street artu veľa toho nestíhame. Večera v Mama Mia trvá akosi dlho, ale celkom slušne sa tlačíme na nedeľu. Pasta party sme neriskovali. Po celom meste sa potulujú ľudia v teniskách a so športestermi na rukách. Do hostela sa vraciame zodpovedne pred desiatou, kukáme na balíčky, zavodňujeme sa a ideme spať. Nejako sa nevieme dohodnúť, že kedy ísť, tak som prehlasovaný, že o osmej stačí…
Ja som sa budím od pol druhej každú hodinu, ostatní sladko spia. Ráno všetko potrebné stíhame, všetky ranné potrebnosti a aj tortilly, chiu a orechy zjesť. Bus na stanicu však už nestíhame, tak si dáme v rámci zahriatia opäť kus peši. Veci nechávame v úschovni na stanici a potom nám ostáva čas len na to, aby sme sa prepravili na štart. Ľudí mnoho, ale organizácia skvelá, takže žiadny stres. Ešte štartové foto, a asi 5x čúrať a už stojíme v príslušnom rade na štarte.
Výstrel – masa stojí. Klasika. Cez štartovú líniu sa dostávame po 1,5 minúte, spočiatku sa potkýňame o dlažobné kocky a ostatných bežcov a tak počiatočné tempo je rozporuplné. Asi po kilometri obiehame Katku a postupne sa konečne rozbiehame podľa seba. Ideme úplne pocitovo, na garminoch len kontrolujeme tempo okolo 5 minút. Na počudovanie ho dlhodobo držíme a sme veľmi v pohode. Prvých 15km ideme spolu s Bulharom, derieme si cestu vpred pomedzi ľudí a dosť veľa kecáme a vtipkujeme. Zatiaľ na nás veľmi nedolieha to, čo nás ešte čaká. Prví ľudia odbiehajú do kríkov asi po 5 kilákoch, my sa držíme. Ja dávam len každú druhú občerstvovačku, takže asi každých 8-10km. Miestami Bulhar trošku zaostáva, aby sa po čase sa opäť objavil po mojom bohu. Neuveriteľne nezvyklo držíme tempo. Okolo 17 kilometru mi začína byť jasné, že hamstringy a lýtka budú trpieť a hlavne začínam chápať, že ak zastanem, tak sa už nerozbehnem. Na občerstvovačkách vždy len spomalím, raz dávam vodu a raz ionťák, trošku odpijem a následne sa opäť dostávam do tempa. Ukázalo sa to, ako veľmi prezieravá stratégia. Polmaratón sme dali konzervatívne pod 1:50 a cítili sme sa veľmi v pohode. Celý čas obiehame aj polmaratóncov. Ľudia povzbudzujú parádne, atmosféra burcuje k lepším výkonom. Pokiaľ sme sa v prvej polovici predierali cez davy polmaratóncov, tak v druhej polovici to je už diétne – ostali len maratónci a štafetári. Kedže sa vôbec neobzerám, tak mi uniká, ako Bulhar mizne v kríčkoch okolo 25 kiláku a odvtedy už idem sám. Najhoršia je tá časť, keď sme mali už čo-to v nohách a do cieľa ešte bolo ďaleko. Trošku spomaľujem, asi o 10 sekúnd na kilometer. Okolo môjho 35 kiláku vidím v protismere Bulhara, asi 1,5km za mnou zakusnutého do zadku pace makra s cieľovým časom 4:00. Mávame si a každý ideme svojim tempom. Až do toho momentu som pomerne veľa bežcov predbiehal, avšak posledných 6km spomaľujem. Hamstringy začínajú bolieť o dosť viac, lýtka sa držia, zrejme vďaka kompresným návlekom. Nohy začínajú protestovať. Už mi je jasné, že čas bude o dosť lepší, ako som čakal, ale do cieľa to bol ešte kus. Držím sa v skupinke s tempom okolo 5:30, ale po 2-3km sa už únava začala naplno prejavovať a tak ich púšťam. Záver je utrpením, už ani publikum ma nedokáže oživiť a tak len točím, čo to dá. Nie až tak rýchlo, ako by som chcel. Do cieľa dobieham totálne mechanicky a za cieľovou čiarou sa na mňa ovaľuje tá šialená únava a ja si uvedomujem, ako strašne ma bolia nohy. Pocity šťastia, že to mám za sebou, navyše v pefektnom čase 3:47, v kombinácii s únavou mixujú brutálny koktejl v hlave. Balím sa do igelitu, hrdo vystrkujem krk, aby mi slečinka medailu zavesila, pijem množstvo vody a čakám na Bulhara, ktorý nakoniec prichádza 10 minút po mne. Trošku sa tam motkáme a ideme vybaviť formality.
Dávame sprchu na plavárni a ideme k cieľu počkať na Katku. Krivkáme rovnako asi mnoho ďalších, ktorí sa motkajú po meste s medailami na krku. Poslední bežci dobiehajú tesne pred limitom 6:00 a Katka stále nikde. Po vypršaní limitu som jej teda volám, ona že je 1,5km pred cieľom, tak inštruujem Bulhara, ako sa fotí a bežím jej naproti. Nešlo mi to veľmi, ale postupne som sa rozpohyboval. Katku stretávam pri Maratóncovi a spolu valíme do cieľa. Trať už rozoberajú, ale Katka to nevzdáva a dobiehame to spolu v krásnom čase 6:19. Určite je toto výkon dňa.
Po sprche parkujeme v bistre na stranici a tlačíme sa pizzou a cheese cakom a o pol šiestej už sedíme vo vlaku, ktorý nás unáša späť do Bratislavy. Ešte sme stíhame pohľad na Tatry v zapadajúcom slnku a potom už krajinu postupne pohlcuje tma.
Bol to magický víkend. Každý z nás sa stal novým človekom. A tak to má byť.