Tento rok bol október v mnohých smeroch výnimočný: jednak som na začiatku mesiaca zabehol svoj prvý maratón, čo ma neuveriteľne nakoplo a na endorfínom som fičal dva týždne, a zároveň som si uvedomil, že maratónom to predsa nekončí… a spomenul som si, čo som pred časom čítal v profile Rory Bosio (tuším), kde napísala, že jej bránou k ultramaratónu bol to, že zabehla maratón. Vtedy som sa nad tým len neurčito pousmial.
No ale opäť sa mi to celé vynorilo, keď som sa dostal k informácii, že bude tajomná akcia pod názvom Ultra Trail du Prešporok.
Medzi odvahou a hlúposťou je často malá hranica, tak som sa prihlásil. Samozrejme, nešiel som do toho hrrr a prihlásil som sa na 50km trať. Najmä kvôli tomu, že deň predtým ma čakala ochutnávka vína v Topoľčanoch a deň potom zase 18km Dračí kros v Krasňanoch. A tak to vyzeralo to na víkend nabitý zážitkami…
V sobotu – v deň preteku – sa zobúdzame pred piatou v Topoľčanoch a v polospánku sa súkam za volant, aby som tých 100 kilákov do Bratislavy odšoféroval. Popri tom tlačím do seba tortilly, ktoré som si predvídavo pripravil deň predtým, a snažím sa nejako zavodniť po predchádzajúcom večeri… nie celkom optimálne.
Všetky veci mám so sebou a keďže času nie je nazvyš, pálime rovno do Dúbravky, kde je štart pred Domom kultúry. Tma je ako v rohu, mestom sa motajú len taxikári, ktorí si vyhliadajú žúrom zmohnuté obete… no a potom takí zúfalci, ako som bol aj ja. Na rýchlo sa prezliekam a keďže sa mi nechce špekulovať, že čo si mám zobrať, nechávam skoro všetko v aute. Minimalizmus v praxi (kombinovaný s lenivosťou a nedostatkom času), takže do „krupičku“ pchám len to najnutnejšie. Na štarte sa už zhromaždili podivuhodné individuá, celkovo tak 70 ľudí, tretina ide na 103km trať, zvyšok na 50. Platím, podpisujem, beriem hárok na kontroly so stručným popisom trate.
Krátko po siedmej štartujeme. Niektorí si asi neprečítali poriadne pokyny, kde sa okrem iného písalo, že ide o „podujatie športovo- turisticko- recesisticko- zábavno- tréningového charakteru. Takpovediac seriózna zábava.“ a vyrážajú vpred ako zmyslov zbavení. Tých som po piatich minútach už v ten deň nevidel.
Nejako som nevenol čas a pozornosť tomu, že aká je vlastne trasa, takže moja stratégia bola, že sa na niekoho zavesím v nádeji, že mu budem stíhať a že pozná trasu. Ďalej som sa tým nezaoberal.
Cesta stúpa pomerne strmo do kopca, pomaly sa začína brieždiť, hmla sa prevaľuje lesom. Nemám čas si uvedomovať, či sa mi beží dobre alebo zle, proste idem a snažím sa dopáliť posledný alkohol, ktorý mi koluje v žilách. Na počudovanie sa mi ide vcelku dobre. Držím sa skupinky, ktorá očividne vie, kam ide, tak si o to viac môžem vychutnávať atmosféru jesenného lesa, ktorý sa prebúdza do nového dňa.
Lístie šuští pod nohami, nie je moc mokro, výhľady síce nič moc, ale nevadí to. Stúpame cez Dúbravskú hlavicu až na Sandberg a trailíky sú úžasné – kľukatia sa lesom, žiadne extrémne stúpania a všetko je to také veľmi behavé. Fičíme popod Devínsku kobylu a potom ďalej na parkovisko pod hradom. Dopĺňam trochu vody a dávam ionťák a ide sa ďalej. Kúsok po asfalte a potom opäť hore do lesa cez Úzky les, Dúbravskú hlavicu a Jezuitské lesy do Mlynskej doliny.
V tejto časti sa „synchronizujem“ s Mirom ťaháme to spolu. Pred nami a za nami sa sem tam niekto mihne, ale celé pole sa už úplne potrhalo. Dole križujeme D2 a potom hor sa smerom do Horského parku. Výšľap hore Korabinského ulicou je čisté peklo, netrúfam si odhadnúť uhol stúpania, ale je to proste brutál. Dodýchavam to teda ešte dosť dlho. Štrikujeme ulicami a pred Slavínom odbáčame do Horského parku a po legendárnych schodoch zbiehame dole k Horárni, kde je ďalšia občerstvovačka. Miro se venuje priezliekaniu a ja rovno pokračujem ďalej sám.
Cez Patrónku a tunel sa dostávame do lesa pod Kamzíkom. Miro s ďalším stovkárom ma dobiehajú, keď špekulujem na jednej križovatke, že ako ďalej. Pozvoľna stúpame ďalej aby sme potom opäť klesali dole na Železnú studničku. Popri Červenom moste vybiehame opäť hore, smerom na Klanec. Premávka v lese hustne – dobrá predpoveď prilákala množstvo turistov a okrem toho zisťujeme, že paralelne prebiehajú pešie a bicyklové orientačné preteky, takže sa ľudia naháňajú hore dole ako šialení.
Pod Klancom ma nečakane dobieha zboku Maňo s partičkou, ktorí sú na orienťákoch. Tak kecáme a dohadujeme sa, že sa stretneme na nedeľnom Dračom krose. Z Klanca valíme opäť dole do doliny a potom prudko po žltej hore na Kamzík.
Energia dochádza, ja lapám po dychu a studený pot mi vyráža na čelo. Mám za sebou viac než 30 kilákov a telo to už cíti. Do cieľa však ešte veľmi ďaleko. Z akejkoľvek strany proste ten stupák na Kamzík nenávidím. Miro mi mizne v diaľke a moja myseľ sa upiera k predstave, že som hore pri bufetoch. Nejako sa tam doplazím, akonáhle sa kopec zmierni, tak to ide. Na kontrole chvíľu kecám s týpkom a pri pohľade na množstvo ľudí v bufetoch si hovorím, že nie som tu na rekreácii a že nemám čas čakať v rade na nejakú priblblú kofolu. Tak valím ďalej. Z nepochopiteľného dôvodu si nenaberám ani vodu, takže mi ostáva tak 3 deci. Na konci parkoviska stretám Miza, ktorý ide na biku na Babu. Po krátkom vydýchaní sa spúšťam dole po červenej. Túto časť poznám, tak si viem lepšie rozvrhnúť sily. Spod Chlmca šibem mojim milovaným trailíkom dole na Peknú cestu. Klasicky je to dlhšie ako sa pôvodne zdá, kríza opäť ožíva, ale terén je milostivý, tak ma to až tak nespomaľuje. Na kontrolu a občerstvovačku prichádzam so silami na konci a tak operatívne tlačím nutelový chlieb, banány, chiu a ionťáky. Toto mi zachraňuje život. Fakt.
Odtiaľ pálim opäť hore po Peknej ceste na Spariská a okolo Slivu ďalej po asfalte. Ten mi až tak nevadí, trápia ma skôr iné veci. Pod Horárňou s počudovaním stretávam Jirka s rodinkou, tak chvíľu kvákame. Je to chvíľkové vykúpenie.
Za Slivom začína stúpanie lesom hore na Malinský vrch. Od Kamzíka idem sám, tak mám príležitosť trošku meditovať. Aj keď už ani veľmi nie je o čom. Stupák je pekne prudký, ale tie ovácie z altánku ma trochu naladili, tak sa snažím. Navyše je to posledný väčší kopec, tak ma to drží pri živote. Mám za sebou 42k, ale cítim sa lepšie ako na maratóne. Hore na vrchole ma dobieha Miro a ďalší účastník zájazdu. Nechávam ich kúsok za sebou a valím ďalej. Už to chcem mať za sebou.
Pod Pánovou lúkou ma čaká ešte kopček, hore skupinka seniorov, závistlivo na nich zazerám, ako sa tam vyhrievajú na slniečku. Niečo hlúpe poznamenávam a pokračujem ďalej smerom na Zbojníčku, kde ma dobieha Miro. Očividne má v tom momente viac síl ako ja. Začínam chytať kŕče do brucha, ale hovorím si, že to už nejako dotočím. Spolu zbiehame dole do Rače, štrikujeme mestom a konečne sme v cieli.
Nakoniec sa z toho vykľulo 8. miesto, čo som teda nečakal. Ten komentár „dobrý čas“ na kontrolách som bral proste ako frázu, ktorú hovoria každému. Prichádza Katka a ja pijem, jem, dodýchavam. Fotíme sa s bannerom a ideme domov.
Krásny pretek, krásne počko, fantastickí ľudia. A to všetko tu, pod našimi oknami.
PS: Je jasné, že keď som sľúbil, že na nedeľný Dračí kros idem, tak som tam aj išiel. Nohy bez energie, ale aspoň som nemal svalovicu. Beriem si ľahké Sensy v nádeji, že každý ušetrený gram mi pomôže. Stretávam kopec známych ľudí – okrem Maňa aj Mikiho no a aj kopec ľudí, ktorých si pamätám z iných behov po Karpatoch. Trápil som sa od začiatku do konca, plazil som sa lesom ako taká premrznutá larva, nohy odmietali pracovať. Ale dal som tých 18 kilákov a nebol som nakoniec ani posledný. Proste víkend plný hladných kilometrov!