Opäť je tu jeseň a teda by sa patrilo nerušiť tradíciu a zorganizovať karpatské blúdenie zo Smoleníc do BA.
Žiaľ, ale povinností pribúda ako aj detí a tak sa nám dajako nezadarilo zorganizovať sa skôr ako 17.11. – keď sa zrazu v strede týždňa voľno spravilo. Smolenický agitátor – Smolik – nám aj napísal mail, aby sme sa dali dokopy, ale ako raz Alinko povedal „nič nie je pravda“ ani len prihlásení ludkovia sa nakoniec nezúčastnili – pre zdravotné problémy. Nuž pravda je že tento rok sa jeseni akosi nechce oddísť a prepustiť miesto už pani zime, aby všetky pliagy virusové riadne vymrzli. Nám to ale našťastie hralo do kariet. Písal sa síce dátum 17.11. ale bolo veľmi príjemne teplo a krásny slnečný deň. Aby to nebola zase úplna idylka, tak sa aspoň hlma ukázala. Samozrejme najväčšie obavy sme mali z povestného blúdenia a tak sa Juraj podujal a nacupital k Lucisi jej nakreslit návod ako domov trafit. Začo mu patrí veľká vďaka, lebo návod ozaj fungoval, ale nabudúce ho potrebujeme až po Babu 😉 . A Mirik nám preistotu poslal spoje z Pezinka do BA…ak by sme náhodou potrebovali. Teda vybavení mapami a potrebnými informáciami sme sa zišli ráno o 7.30 na Hlavnej stanici aj s bicyklami. Konečná zostava bola 2:2 (alebo 1:3 ?? ženy-muži) : Denda, Luciša, Pepe a Jirko. Žiaľ, účasť museli zrušiť Smolík a Mojo, aj keď dúfali do poslednej chvíľe že by sa uzdravili, nevydalo. Cesta vlakom ubehla rýchlo a slivovičkou zabelenou v priesvitnom igelite (lebo len tak vám predajú fľašku na stanici) sme si spríjemnili cestu. Poniektorí si dali rožteky iný nie.
- Rozhovor medzi Cišou a Denisou:
- Ciša – ja mám 3 rožteky
- Denisa – a ja mám diétu 😉 – a hneď bolo veselšie.
V Smoleniciach sme vystúpili z vláčika o 9:13. Ďaľšia zástavka bola pri Rekreačnom stredisku Záruby – Jahodník, kde sme si dali pauzu aby sme nepodcenili pitný režim. Žiaľ, potom najbližšia krčma je až na Babe. Ešte sme si vysvetlili cestu, počkali aby nám slniečko spoza oblakov vyšlo …. a už sme šlapali do pedálov. Ja som sa držala Jirku, lebo keďže sme s Pepem mali premiéru na tomto podujatí, tak sme poslúchali skúsenejších. Spoliehala som že Jirko trafí. Ciša s Pepem šli kúsok za nami. Až neskôr keď som sa priznala že už nevládzem, sa mi Ciša priznala, že keďže už vedela do čoho ide … „a ono to je stále do kopca“ , tak taktizovala s kondičkou a šetrila sa. Všetko sme trafili a zvládli podľa návodu. Cestičky boli krásne, trochu nás vytrápilo blato a veľká hromada lístia, ktorá už ležala na zemi a prekrývala kamene a konáre. Až na zopár pádov, našťastie nie priveľmi zlých, sme všetko zvládli. Dokonca nám bolo dopriate okrem prekrásnych výhľadov a inverzie, aj stretnutie s muflonmi – teda zazreli sme ich len na chvíľku, keďže nám prebehli cez cestu, ale boli úžasné. Nikdy by som nepovedala že dokážu tak skákať. Ja som ich len na chvíľu zazrela a sa mi zdalo že letí jeden presne ponad Pepeho…ale boli ešte pred ním. Na Klokoč sme sa vyťapkali samozrejme na pešo. Na Čermákovej lúke sme si dali rožtek a hroznový cukor, doplnili vodu a začínalo nám byť jasné, že je veľký otáznik či sa dostaneme až do BA. Bolo už veľa hodín, resp. ani nie tak veľa ako to že sa teraz skoro stmieva. Ako si tak šlapeme do pedálov, už dlšie sme počuli že nad nami vrtulník lieta. A aj sme prebicyklovali okolo jednej tety v oranžovom s prilbou a mikrofónom na hlave, ktorá si k sebe uväzovala jedného uja – btw Jirkov známy. Samozrejme Ciša si nevšimla o koho ide, tak na tu tetu zručala aby sa jej uhla 😉 a uhla sa. Ale nakoniec, dobre že boli práve tam kde boli, lebo potom sa aj Cisa spamätala a keď zbadala v akom sme stúpaní, tak nás hneď zavolala naspäť a išli sme my pekne ten kopec zvážnicou obchádzať. Z nej sme sa mali naspäť na červenú vrátiť, ale tú sme už žiaľ nenašli, takže sme zišli dosť dole. A potom sme sa zle lokalizovali na mape, takže rozhodnutie padlo, budeme zjazdovať dole a prídeme na asfaltku a ňou si vyšlapeme na Babu do krčmy. Zjazd bol prekvapujúco dlhý, teda sme si aj riadny kus zašlapali po asfalte. Na Babe bola ozaj silná hmla. Viditeľnosť tak okolo 50m. Takže sa sa rozhodli ísť najesť a …. poprosili sme Moja aby po nás prišiel, lebo zvyšok cesty by už bol ozaj po tme a v hmle. Musím priznať, že sa mi veľmi páčilo a je mi ľúto že som to nebola už skôr, ale verím že by sa ešte mohla dať niekdy ozaj veľká partia opäť dokopy ako kedysi.
Skvelá bola aj bodka výletu v staronovej krčme na Patrónke.
Pekné, nabudúce zavolaj alebo napíš….
Komentáre sú uzavreté.