Možno niekedy naozaj platí, že to, čo vysielame, aj niekto zachytí… tak som tak večer meditoval nad tým, že asi tento rok už môj projekt prebehnúť Stubaiský okruh nezrealizujem. Celú trasu som pred niekoľkými rokmi prešiel s Wolfgangom, ale počasie nám veľmi neprialo a tak sme si veľa tých panormatických výhľadov neužili. Takže to malo byť svojím spôsobom niečo nové. Navyše som medzitým dal niekoľko podobných túr, tak mi tie chaty a kopce začali trošku splývať.
Od júna som nadšene všetko plánoval, ale akosi počasie v Alpách nebolo ochotné spolupracovať. Najprv napadlo na prelome júna a júla pol metra snehu v celej oblasti a potom ma horúčavy v Bratislave úplne ochromili v mojom úsilí čokoľvek podnikať… ale v ten obyčajný nedeľný večer sa nečakane ozval Erik, že či nejdeme niekam na hory cez týždeň. Asi nečakal, že mu obratom poviem, že na Stubai je celkom dobrá predpoveď a že mám všetko pripravené a tak sa stačí pobaliť a ísť. Navyše nebolo treba veľmi veľa vecí, keďže sme to chceli viac-menej prebehnúť.
V pondelok sme dali spoločný obed, zasvätil som ho do tajov môjho pekelného plánu a v utorok ráno ma už čakal pred domov a vyrazili sme do 570km vzdialeného Fulpmesu. Erik sa asi aj trošku bál o svoje relatívne nové auto, tak šoféroval celú cestu sám a ja som akurát tak mohol viesť hlúpe reči. Ušlo nám to veľmi rýchlo, prebrali sme aj Erikov Rajecký maratón spred pár týždňov ako aj to, čo všetko si nezoberieme na tie 3,5 dni, ktoré sme mali na celý okruh, ktorý sa normálne chodí za 7 dní. Koniec frontu nám robil spoločnosť celou cestou a do Fulpmesu sme prišli okolo obeda, ako sme aj plánovali. Prebehlo veľké experimentovanie, že čo si teda akože zoberieme, diskusie nemali konca, ale nakoniec sme naše batôžky umne napratali a hop-šup na lanovku, ktorá nás vyviezla na Kreuzjoch (2.108m). Takže o pol druhej sme boli na „oficiálnom“ štarte. Brutálna hmla či oblačné pásmo, ktorým sme prechádzali lanovkou trošku otriasli mojim sebavedomím o počasí, ktoré nás čaká… ale hore to bolo vcelku fajn. Chuchvalce oblakov sa síce prevaľovali hore dole, ale modrá presvitala dosť často, aby sme si udržali dobrú náladu. Výbeh pár metrov po úbočí na hlavný hrebeň sme dali na rozdýchanie, pár paštikárov sme trošku vystrašili i do záberu im poskákali. Zobrali sme to cez Starkenburger Hutte (2.237m), keďže Erik mal nejaké stravovacie ambície, tak sme išli trošku dokola. Po pol hodinke, ktorú som strávil čumením na Erika ako tlačí guláš, sa upreli naše pohľady smerom hore a ďalej. Čakalo nás pár metrov hore a potom takmer nekonečný traverz popod Schlicker Scharte (2.456m) až na Seejochl (2.518m). Krajina ako v Dolomitoch, cesta ubieha veľmi rýchlo, trošku lepšie sme chytili dych. Hory sa vyľudnili, lebo všetci sa hnali na poslednú lanovku alebo peši smerom do údolia. Stretávame 2 bikerov, ktorý smerujú dole, a potom už nikto. Od Seejochl už vidíme veeeeľmi v diaľke Franz Senn Hutte (2.149m). Traverz sa kľukatí úbočím a mierne klesá. Vyšlo slnko a my sa kúpeme v jeho lúčoch a vlastnom pote. Je okolo 7 stupňov, ale na beh tak akurát. Neďaleko Seduck Hoch Alm (2.249m) stretávame partičku Čechov, ktorí tam niekde chcú prespať, ale nejako to neriešime. Akurát nám povedali, že na chatu je to ešte veľmi ďaleko. Pousmejeme sa trošku a fičíme ďalej. Okolo šiestej sme tam. Príjemne rozbehaní vpálime do jedálne, riešime ubytko a formality. Chalanisko je super milý a ochotný. Spanie v lágri za 12e je v pohode, aj keď je to tam celkom nasekané. Večeru dávame v tempe a chuť piva naozaj nedokáže nič pokaziť. Polievku si nakladáme 3x, šak sme obaja trošku polievkové typy a potom s druhým jedlom bojujeme celý večer. Grostl so šalátom bol megaveľký. V noci to nebola veľká sláva – teplo a vydýchaný vzduch neprispeli veľmi k pokojnému spánku, ale tak to proste na chatách chodí.
Ráno sa Erik nenechal ukecať, aby sme sa vykašľali na raňajky… splietal niečo o tom, že ráno chce v kľude piť kávu a jesť chlebík so šunčičkou (a vybaviť ešte na chate jednu dôležitú vec :-). Keďže ja som veľmi tolerantný, súhlasil som. Okolo ôsmej vyrážame od chaty, teplomer hlási nulu, ale slnko spoza hrebeňa nedočkavo vykukuje a tak sa dá čakať naozaj krásny deň. Spočiatku traverzujeme pod údolie a potom prudko stúpame hore smerom na Schrimmennieder (2.714m). Všetko by bolo ok, len keby cesta neviedla potokom, kde voda na tých hlúpych kameňoch zmrzla. Takže miestami veľmi útrapne presviedčame tenisky, že ten ľad nie je reálny a že vôbec nie je dôvod, aby sa šmýkalo… Erik vyťahuje rukavice, ktoré mu ladia s tričkom, je to estét. V závere stúpania už svieti slnko, takže sa vytešujeme. Ako sa tak kukáme v sedle okolo, výhľady ako z učebnice, tak nám zrak padol na neďaleký kopec s názvom Bassler Joch (2.829m). Veď menšia odbočka nemôže uškodiť, vybiehame to na šupu hore-dole. Výhľady sú odtiaľ ešte lepšie, aj náš ďalší cieľ – Neue Regensburger Hutte (2.286m) – vykukuje spoza rohu. Cestou z Bassler Jochu obiehame nabalenú skupinku, ktorá nepochopiteľne štrikuje a zavadzia na chodníku. Zo sedla je to prudko dole, tak 500 metrov a potom miernym traverzom na chatu. Sme tam v očakávanom čase, tak si v kľude popijeme a čosi pojeme a kecáme so Slovákom, čo robí na chate a tiež chodí behať. Ja si z nepochopiteľného dôvodu nedopĺňam vodu ani vo vaku ani vo fľaši.
Nad chatou je čarovné údolíčko popretkávané meandrami potoka, čo tečie z ľadovca na konci doliny. Chodník postupne stúpa čoraz prudšie a nakoniec stojíme pod šotolinových poľom pod 
Grawagrubernieder (2.881m). Záverečných 150 výškometrov je pekelných, zhora nám idú oproti turisti, vyzerajú vcelku deprimovaní. Ja sa doplazím s vypätím všetkých síl, voda skoro došla, na ďalšiu chatu ešte ďaleko. Zo sedla opäť pekne zbiehame cik-cak po serpentínach. V diaľke sa črtá panoráma, ktorej dominuje Stubaier Wild Spitze (3.341m) a ďalšie kopce nad lyžiarskym strediskom. Trošku začíname cítiť únavu z tých dvoch sediel i horúceho počasia. Pri malom jazierku pri Mutterberger See (2.483m) dávame kúpaciu pauzu.
Od plieska už len zbehneme dole na cestu a čaká nás posledných 200 metrov stúpania a následne 200 m klesania. V dobrej viere sa Erik so mnou podelí o poslednú vodu, aby som sa nejako vyplazil do sedla… a tam však zrazu chytám nový dych a ako srnka letím dolu do chaty, zatiaľ čo Erikovi sa po pár sto metroch behu minú posledné zásoby energie a hovorí, že sa mu začína točiť hlava a musí na chvíľu zastať, aby sa dal dokopy.
Pred chatou tiečie voda z prameňa, dávame si do nej šumivé magnézium a svet opäť naberá pekné farby. Ubytovanie za 12e je super, teplá sprcha 4 minúty za 1e a v umývadle si môžeme vyprať a v horúcej a smradľavej sušiarni vysušiť veci. Večera výborná, pivo tiež, pri ňom opäť hodinu rozoberáme všetky možné alternatívy na zajtrajší deň a stanovujeme dokonalú (!!!) stratégiu, ktorou sa potom aj riadime. Už o 21:00 ležíme na posteliach, keď v tom vtrhnú dve neuveriteľne naspídované minimálne 70-ročné babičky a keď nás počujú rozprávať sa po slovensky, jedna z nich sa nad Erika skloní a asi z 15cm vzdialenosti na naňho vyblafne: “Aber das ist nicht Czechisch, das ist nicht Czechisch, ich verstehe Czechisch …” Keď vzápätí dodáva: “Wir sind aus Kostnitz und haben Freunde in Tábor”, pripadáme si ako by nám medovým hlasom hovorili: “vítajte v našom rekreačnom zariadení Osvienčim”. Inak je babka horská vodkyňa, pre Deutsche AlpinVerein robí túry na Triglav! Klobúk na hlavu!
Ráno vstávame skôr, ale nech robíme čo robíme, opäť vyrážame presne o 8:00, smer Sulzenauer Hutte. Takmer dohoníme naše babky, ale idú cez sedlo Peiljoch (2.672m) a my to točíme samozrejme cez vrchol Trögleru (2.902m). Vybehneme to v polovičnom čase a aj by sme si pripadali ako namakaní športovci, keby sa spoza skaly neozve “bééé” a chápeme, že sme zdolali len ďalší pasienok pre miestne ovečky. Ja si užívam beh dole serpentínami až dole na chatu, Erik si drží svoje tempo staršieho pána a tak doráža na chatu len tesne pred babkami. Doplníme tekutiny a vybiehame na druhú etapu našej dnešnej túry – na 900m stúpanie najprv do Seescharte (2.762m) a potom úplne naľahko na Gamsspitzl (3.050m). Cestou míňame neuveriteľne tyrkysové Grunausee, v sedle musíme traverzovať snehové pole, v teniskách, ale nie je príliš strmé a sú tam dobré stupy. Pre istotu máme v rukách ostré kamene, keby to pomenej držalo. Nebolo treba. V sedle nechávame ruksačiky a naľahko vybiehame posledných 250 metrov na vrchol. Koniec stúpania po nepríjemne ostrých balvanoch mimoriadne železitej horniny, zhora výhľad pre bohov a nad nami ešte o ďalších 200m vyšší Wilder Freiger (3.418m) pokrytý ľadovcom, takže musí počkať na niekedy inokedy. Bola by to nádherná a veľmi logická túra: okruh Sulzenauer hutte – Wilder Freiger – Gamsspitz a späť na Sulzenauer alebo na Nurburger hutte. Počas toho klesania vidíme, kam sa budeme musieť vyšplhať vzápätí – ku starej colníckej chatke. Trošku nám je z toho nevoľno.
Po obligátnej “Nudelsuppe und Bier” na Nurnberger Hutte (2.288m) a po diskusii s “našimi babkami”, ktoré tam v tom istom čase prišli, opať naberáme metre smerom na Bremer Hutte. Chodník prechádza neuveriteľne nádhernou scenériou – vypadá to ako v “Pánovi prsteňov”, nádherne zelený ľadovcový kotol s potôčikom hadiacim sa cez aluviálne piesky. Ja opäť vyrážam vpred ako pes utrhnutý z reťaze, aby som po 200-metroch stúpania vytvrdol a celý zvyšok údolia už komentujem vulgarizmami. Erik sa teší, že v jeho rokoch už má viac rozumu a svojim kľudným vyrovnaným tempom vystúpa do sedla za polovicu turistického času. Keďže míňame veľkú skupinu českých trampov, ktorí sa očividne chystajú kempiť pri plese asi vo výške Gerlachu a následne nastúpia do radu ako dajakí skauti, alebo sokoli a pol hodiny tam nacvičujú poradovú prípravu, tak sa aspoň máme o čom (a na čom) baviť. Zo sedla Simmingjochl (2.754m) už strácam trpezlivosť a bežím až na chatu, je tam tak na 20 minút (namiesto písanej hodiny). Erik robí formu len len posledných 500 metrov.
Nurnberger Hutte je fajn, len chatári sú nejakí divní, asi ako v Tatrách – sprcha už nie je, zato hučí obrovský dieselagregát rovno pod oknom. Umývanie v plese rovno pred chatou, zaváňa exhibicionizmom, miestny havko – obrovský chlpatý vlčiak – si ale myslí, že sa chcem hrať s ním a tak skáče do vody hneď vedľa a značne urýchľuje celý proces. Večera je chutná – ako “Bergsteiger essen” je dnes vynikajúci hubový guláš a poskytne nám aj malý adrenalínovo-darwinovský zážitok: štyria robotníci pri našom stole, ktorí tam čosi stavajú, nedojedia svoje Cordon Bleu a nechajú sa odviezť nákladnou lanovkou do údolia. Pri stole zostávame my dvaja a traja Nemci – všetkým nepokojne utekajú oči k jeden a pol porcii vyprážaného mäsa, až to Pepe nevydrží, presúva veľký kus mäsa na svoj tanier a zdvorilo sa pýta najbližšieho Nemca, či z toho chce. On je hamboško, vrtí hlavou, za to zvyšní dvaja hneď vyhŕknu, že oni “doch” chcú a tak to musí deliť na tretiny, ja si berem z druhého taniera menší kúsok, tak ho mám celý pre seba. Zaliate kvasinkovým pivom, pokojne nechávame tráviť naše žalúdky, cez dokorán otvorené okno svieti mesiac v splne, konečne sa dobre vyspíme.
Ráno sa opäť snažíme byť ready skôr, ale tri záchody na celú chatu, spôsobia, že opäť vyrážame presne o 8:00. Má to jednu výhodu – máme koho predbiehať! Aspoň v prvej polovici túry. Vždy si vypočujeme nejaké obdivné reči, také že “Na, da kommt die schnelle Fraktion!”. Utekáme opäť mohutnou strmou zelenou stráňou (netreba cestovať na Nový Zéland, aby ste mali zážitky ako Aragorn) a túru plánovanú na 6-7 hodín, dávame za 3:40 (Pepe) a 3:55 (Erik). Innsbrucker Hutte je priateľská, dávame “Suppe und Bier”, majestátny vrchol Habichtu (3.277m) je v temných hmlách a tak tento rok zostane nedotknutý našou nohou, čo sa ukázalo ako dobré rozhodnutie, o dve hodiny neskôr tam zúrila búrka. Na druhej strane, len tak zísť dole, bez žiadneho dosiahnutého vrcholu, to by sa nám nerátalo a tak rýchlo Erik ma nahovára na Kalkwand (2.564m), 200 metrov do kopca, písané na 1 hodinu dávame za 25 min hore a za 15 dolu. Ako meno hovorí, je to už vápenec, prevýšenia po činnosti ľadovcov sú úplne neuveriteľné, na Slovensku to neuvidíš. Taký kus Dolomitov.
Na chate berieme ruksaky, prichádzajú prví turisti z Bremerky (asi 2 hodiny po nás, ale to iste takí, čo vyrazili hodinu pred nami 🙂 a my utekáme dolu na Karalm, 600 výškových metrov dole za 30 minút a ďalej po ceste do civilizácie. Začína pršať, nakoniec vyťahujeme aj pršíplášte a gratulujeme si k 100 percentnému využitiu 3 a pol dňovej pauzy s výborným počasím: začali sme v hmle, končíme v daždi, ale počas túry sme sa na počasie naozaj nemohli sťažovať. Na autobus čakáme len pár minút a ku autu dobiehame, lebo ja už nevydržím počúvať Erikove “mäkký bežať do kopca…” a on odvážne bežím za mnou a nevie sa prestať rehotať: po 100km a vyše 5000 metroch prevýšenia, utekáme s ruksakmi na pleciach hore strmou asfaltkou – crazy!
Umývame sa na záchode lanovky, v potravinách sa predavačka ponúkne, že nám vyrobí obložené žemle, pol litra Semtexu Forte a ťaháme bez problémov 600km do Bratislavy. Na druhý deň sme neboli veľmi schopní niečo urobiť – ale výlet to bol parádny. Nabudúci rok s ambíciou dať to za polovičný čas.
Kompletná fotogaléria je tu.