Sedlá Vysokých Tatier – kondičná príprava ZERMATT 2010

Účastníci

Paľo a Mirka Vatajovci, Denisa

Intro

Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou, ideme do Zermattu.  Ale tomu by mala predchádzať aj nejaká kondičná príprava. Samozrejme bicykel, beh a podobne, ale výškové metre sa najlepšie naberajú predsa len na horách. Tak vznikla myšlienka ísť sa prebehnúť do Tatier. Najskôr sme si mysleli, že by bolo fajn aj čo to preliezť v Tatrách, ale nikto z nás nie je žiaden profi horolezec a traja amatéri na lane…no myslím, že Horská služba si radšej bude „kvasiť za stolíkom“ ako sa naháňať za dajakými motákmi, (aj tak ich majú plné Tatry).  Keď nám náš horský vodca –Igor Trgina povedal, že, žiaľ tento víkend na nás čas nemá, zvolili sme si radšej za cieľ víkendu naberať výškové metre bez lana a po vlastných. Proste iného ako Igora nechceme.

Piatok

V piatok od druhej ráno v Ba pršalo a blýskalo sa, myslela som len na to, aby táto búrka nenabrala smer ako my – Vysoké Tatry. Doobeda som si ešte písala s Lenkou a že na Dubine je pekne, tak mi to zlepšilo náladu. Okolo pol jednej som opustila priestory svojho chlebodárcu, a opäť ma zalial ten blahodárny pocit, keď som videla Bratislavu v spätnom zrkadle. Cesta bola príjemná, žiadne kolóny ani zdržania. Vybrala som sa cez Čertovicu. V Poprade som bola už o 17.04 – pamätám si to presne, lebo som si kupovala parkovaci lístok. Keďže Vatajovci nemali z Prievidze na výber, a šli cez ZA, mali na rozdiel odo mňa urputnú cestu a úsek medzi RK a LM im trval nekonečne dlho. Tak som ich čakala v PP. Najskôr som si zašla do cukrárne na minerálku a potom som obehala nejaké športové obchody. Medzičasom prišla tá veľká búrka predsa len aj sem.  Keď mi vypršal parkovací čas, tak som sa presunula pred dom Igora Trgiňu v Spišskej Sobote – mi to pripadalo ako mestská časť Popradu. Tam som čakala v aute kým dorazili Vatajovci. Potom som sa zoznámila s Igorom, Mirka si od neho vzala svoje nové topánky, trochu sme pokecali a vyrazili na Zamkovského chatu, kde sme mali rezervované ubytovanie. Moje auto som nechala u Igora.

V Smokovci sme zaparkovali za Horskou službou, Igor zavolal na dispečing, aby sme tam boli oficiálne. Zo Smokovca sme vyrazili o 19.45 – teda dosť neskoro, ale veď sme nemali vysoký cieľ. Neviem presne, ale myslím, že niečo po deviatej sme boli hore. Cestou už nebolo veľmi vidno, ale ja nie som dobré merítko na viditeľnosť, lebo asi som šeroslepá či čo. Za šera vidím ozaj menej ako za tmy. Nasadili sme si čelovky – samozrejme za stáleho zvuku rolničky vraj proti medveďom – v domnienke že pred nami sú ešte dve zákruty na chatu, ale nakoniec sa ukázalo, že chata bola cca 200m pred nami. Milo nás to prekvapilo.

Na chate bolo plno. Nocľah nám prisľúbili na zemi v jedálni. Dali sme si teda večeru a pivo a čakali, kedy sa pôjde spať. Medzičasom sa uvoľnil stôl v detskom kútiku, tak sme ho hneď zabrali a snažili sme sa získať aj spanie v tejto milej malej miestnosti. Aj keď to tak najskôr nevyzeralo, podaril sa nám husársky kúsok. Nielen, že sme spali dá sa povedať, že vo VIPke, ale Poliakov, ktorí tam spali s nami sme za malý horec presvedčili, aby nám rozkladací gauč prenechali, nakoľko oni spacáky mali a my nie. Dostali sme aj paplóny a vankúše. Proste paráda.

Myslím, že mohlo byť aj po jedenástej keď sme konečne ľahli spať.

Sobota 7.8.2010

Budík sme si dali na 5.45 lebo sme mali ambície o 6.00 opustiť chatu. Nakoniec sme odišli až o 6:30. Dali sme si vonku na terase raňajky z našich zásob, patizónové placky, paradajku a papriku, obuli vibramky, zbalili batohy a hurá na výlet.

Za hodinku a 13 minút sme boli na Terynke (546 m hore). Bolo krásne sledovať ako sa všetko okolo vás zobúdza do nového dňa, ako slniečko vychádza… balzam na dušu.

Na Terynke sme nepohrdli riadnymi raňajkami a čajom. Prezliekli sme si prepotené tričká, oblečenie prispôsobili počasiu a vyrazili sme o 8:45 ďalej.  Náš ďalší cieľ bol Zbojnícka chata, kde sme si plánovali dať taký skorší obedík. Cesta na Zbojničku nám trvala 2:10 hod. (398 m hore, 438 dole) Cestou hore do Priečneho sedla sme zrazu započuli niekoho ako slovenskú pesničku na celú dolinu zanôtil – bolo to prekrásne, škoda že neviem spievať. Chvíľku na to sme ich aj našli pohľadom na hrebeni medzi Žltou stenou a Prostredným hrotom.

Keď sme už boli dosť vysoko, zbadali sme, že sa zdola rýchlo premiestňujú chmáry aj ku nám vyššie. Najskôr som sa utešovala, že to je isto len v Malej Studenej takže vo Veľkej nebudú…ale ako sa v sedle ukázalo, boli aj tam. Nakoniec sa nám ale opäť vyčasilo. Skúšala som či bude stačiť aj zaklopanie na dutú hlavu – a vyzerá že stačí 😉 . Traverz na Zbojničku bol nekonečný, o to skôr, že chatu vidno už priamo zo sedla, ale potom treba dolinu obchádzať. Cestou spod Závratu ku chate, sa nám ukázal v celej kráse svišť a Fero (– kamzík samotár).

Zapózovali nám pre pekné fotky a ďalej pokračovali vo svojom. Na chate sme si dali pivo a polievku…a neuveríte, mali palacinky. Aj som mala také nutkanie zavolať zo sedla na chatu aby nám ich spravili, ale potom som si povedala, že predsa nebudem vymýšlať hlúposti. A – niekto hore nás má rád, a možno aj na chate ;-)) . Aké milé prekvapenie to bolo keď nám ich Lenka sama ponúkla.

Na terase sme sa opäť prezliekli do suchého, lebo tričká na batohoch nám už cestou preschli, a dali sme si palacinky na obed. Lenka nám odporučila, aby sme prešli cez Studené sedlo hore na Východnú Vysokú a odtiaľ na Poľský hrebeň. Celkom fajn myšlienka.

Po krátkej rozlúčke a telefonickom potvrdení ubytovania na Popradskom plese sme sa pobrali ďalej (o 11:50), stále sme ešte neboli ani v polovici našej túry. Nakoniec po zhodnotení Studeného sedla zospodu, sme sa rozhodli, že pôjdeme my pekne len cez ten Prielom. Rozhodla aj celkom veľká búrková chmára, ktorá si pekne rástla len kúsok od nás a aj sme mali info z domu, že pre Tatry hlásili búrky. Navyše sme mali predsa len kondičný tréning a nie orientačný 😉 . V Prielome sme boli za necelú hodinku, spravili sme si vrcholové foto a hybaj ho ďalej. Zanedlho sme boli na Poľskom hrebeni, a odtiaľ to už bolo len nekonečné trápenie smerom na Sliezky dom. To vám bolo dlhéééé. Ale zvládli sme to. Trvalo nám to takmer 4hodiny (463 m hore, 749 m dole). Hneď na začiatku Velického plesa sme si našli bufetové kamene. Boli takmer 4 hodiny. Ja som si nohy hneď namočila do plesa a tak veľmi som chrochtala úľavou, že to aj Paľo vyskúšal. A pochvaľoval si. Potom sme vytiahli zásoby a zajedli si čo to ….konečne sme pivo vypili, čo som niesla a mali sme ho vypiť v sedle, aby som cestou dole už bola aspoň o nejaké to kilečko ľahšia. Paľo sa už pýtal, že čo si dáme na Popradskom na večeru, načo Mirka vtipne odpovedala, že ona sa spýta robošov na Sliezkom čo majú na večeru a zostane tam. Ani netušila, že skoro to tak aj dopadlo.

Teda po asi hodinovom oddychu sme usúdili, že by sme mali ísť ďalej, lebo to máme do cieľa ešte tak 3 a 1/2 hodiny. Netuším prečo, ale išla som za Vatajovcami, Sliezky dom sme obišli zľava, že vraj je tam chodník. Ja som si bola istá, že chodník je napravo, ale boli dvaja – nebudem ich prehovárať. Nakoniec sme sa ocitli na riadne veľkom suťovisku a chodník bol viditeľne nad ním. Suť by až tak nevadila – boli to riadne balvany, ale pomedzi ne bola kosodrevina, a tá bola zradná.

Paľo sa nakoniec prepracoval celkom blízko ku chodníku, ale žiaľ Mirke sa šmykla noha do kosodreviny padla rovno kostrčou na kameň a ozaj si ju veľmi silno narazila. Až mala čierno pred očami. Predsa len sa tam zbieha priveľa nervov. Najskôr sme sa báli, či bude vôbec vedieť chodiť, ale po dlhšej prestávke sa nám podarilo dostať ju späť na Sliezky dom, kde sme sa snažili zohnať odvoz dole. Ako na potvoru, práve v utorok rozbili cestu, lebo ťahali nový kábel a mali ju zaceliť až v pondelok. Teda po preskúmaní všetkých možností nám predsa len neostávalo nič iné ako zavolať Horskú. Zo Sliezskeho domu k diere na ceste nás zviezlo jedno auto a zospodu prišli z Horskej. Nakoniec aj fajn, že sme mali auto práve u nich. Tým sa náš výlet síce skončil, ale je na čo spomínať. Mirka išla na röntgen, našťastie sa potvrdilo iba silné narazenie.

Vatajovci potom cestovali za malou do Prievidze, a ja som sa presunula do LM k tete Mitterovej a v nedeľu sme išli spolu na čučoriedky. Cestou späť sme si len na kúsok do lesa zašli a nazbierali sme si aj hríbiky na praženicu…. teda pre mňa víkend ako za odmenu 😉

Denisa